Konkrétne? Možno časom zistíme. V širších súvislostiach? Čo ak k tomu prispel i ten, čo ráno stojí pred zrkadlom? Nachádza sa všade, takmer všade, kde sú zrkadlá a ťažké rána. Šofér, čo si nakradne naftu, lebo môže, kuchárka, čo si berie jedlo domov, lebo málo zarobí, lekár, čo si zoberie “drobné“ aby operácia dobre dopadla, taxikár, čo urobí zbytočnú, okružnú jazdu s cudzincom, platca daní, čo obvolá všetkých známych, či na nich môže niečo napísať, neveriaci, že sa niečo zmení, sám však nič nemení, žundroši v krčmách, v práci, doma pri telke, podplácači policajtov za drobné priestupky, lebo radšej policajtovi 50 ako štátu 100, človek, čo mlčí, keď videl neprávo.
Keď môžu iní, môžem i ja!
Súvis? Aký je rozdiel medzi malou a veľkou korupciou? Ako by malý korupčník, zlodej, podvodník, mafián konal, keby bol na vysokom poste a ako by svoje činy zakrýval? A konal by inak veľký korupčník, keby bol na nižšom poste ? Konal by inak, ako tí, ktorí na ňom sú? Keby sa dala zmeniť realita, možno by sme videli, že sa zo zlodeja náhradných dielov stal zlodej pozemkov a vykrádač eurofondov. Príležitosť a postavenie, možno to je ten rozdiel.
Všetci sme vedeli, ako to tu funguje/fungovalo. Čakali sme, čakali. Naše čakanie sa zmenilo až po smrti dvoch ľudí. Lenže tých mŕtvych je oveľa, oveľa viac. Bola príčinou i naša nečinnosť, slabosť, nedostatok uvedomenia, viery, viery v našu česť, v naše práva i v zmenu, ktorú sme mohli urobiť? Prečo sme tých pár výnimiek, čo sa snažili veci riešiť, často nazývali bonzákmi a odsudzovali ich? Lebo žalovať sa nemá?!
Verili sme v karmu, že sa všetkým všetko vráti? Áno, ale i nám!
Naučene hovorili, že múdrejší ustúpi. Ale prečo a kam?!
Potrebovali sme tak silnú rozbušku, akou je vražda. Dvojnásobná vražda. Až teraz začíname chápať, že nekonať, znamená nechať konať iných tak, ako sa páči im. Milióny podliehali pár desiatkam. To sme boli my.
Žiadny úbožiak nemá čo vraždiť našich ľudí. My nemáme čo vraždiť svojich ľudí! Už sa to nedá vrátiť, treba pokračovať. Pokračovať, aby ich obeť nebola zbytočná. Ale to je len začiatok. Potom príde skúška, doživotná, dedičná: robiť všetko, aby sme sa opäť “možnými pomocníkmi vrahov“ , nestali. Pretože problémy musíme riešiť, nie si ich kompenzovať podľa svojich schopností a možností.
Potom všetkom je už možno otázka: “ Prečo?“, zbytočná.
