Sviatky–nesviatky, kradnúť treba.

Čím viac sa obzerám okolo seba, tým viac si vážim ľudí, ktorí sa pomaličky a čestne snažia postaviť na vlastné nohy. Makať v bežnej práci, po príchode domov si riešiť svoje veci a samozrejme, čo najmenej brať vlastnej rodine so spoločného času. Hlavne ak je ešte dieťa, ktoré doma majú, malé. A v prípade rozbiehajúceho sa mini podnikania, ktoré slúži ešte aj na zveľadenie kultúrneho života v menšom meste (koncertíky, stretnutia ľudí s rovnakými záujmami) , moja hlava na znak úcty klesá hlboko k zemi. Ja sám som zatiaľ niečo také nedokázal.V prvom rade som ostal v šoku, že komu sa oplatí vykradnúť malú čajovňu. Áno, som v týchto veciach obmedzený, ja im totiž nerozumiem. Ale ani ich neposudzujem, neprináleží mi to. Po spamätaní sa, som sa opýtal, čo zmizlo. Tržba a peniaze na prípravu Silvestra. Hneď ma napadlo, že čo to je za nápad, nechávať peniaze v prevádzke! Následne som si spomenul, ako známemu vykradli chatu a keď takmer nič nenašli, rozbili mu čo sa dalo. Nakoniec teda bolo výhodné, že v čajovni peniaze boli, pretože inak by možno rozbili čajovňu. ........Moment................................................................................................................................................................................................................................To kam sa moje myšlienkové pochody dostali? To ako uvažujem? Takže, je ešte šťastím, keď človeku ukradnú peniaze? Mám dotyčnému nechať obálku s peniazmi a s prosbou, aby si ich vzal a nič nerozbil? To je šťastie? A vôbec, človek si nemôže nechať v svojom malom podniku peniaze zo strachu, že mu ich ukradnú? To ako premýšľam? To kto, alebo aká udalosť ma donútili takto myslieť? A som v tomto myslení sám?