K činu, k písaniu po dlhej doma ma dotlačil až dnešný zážitok.
Prechádzam garážami, je to najkratšia cesta z office do pasáže. Zatiaľ málo áut, v hlave myšlienky, čo treba urobiť. Už z diaľky som ju zbadal. Je tu často, občas mi prišla doterná, no dnes nie.
Staršia paní opäť stojí pri eskalátore a pozerá , ako prichádzam.
Dnes sa mi nezdá doterná, dnes mi príde malá, zhrbená pod ťarchou niečoho, o čom som v tej chvíli netušil. Nedokážem prejsť len tak okolo a keď na mňa prehovorí tichým hlasom, zastavujem a skočím jej do reči:
- Pani, vy ste tu často.
- Áno, veľmi sa za to hanbím. Pýtať si peniaze.
- Ja vám rád dajaké dám, ale viete, dnes je veľa podvodníkov. Nevymýšľate si dúfam?
Nebojuje, nepoužila zápor, len pokračuje:
- Ja vám môžem aj svoje papiere ukázať, volám sa Paula....., bývam na ubytovni, mám 83 rokov...
Medzitým vyťahuje taštičku, podáva mi občiansky, zmluvu s ubytovňou i cenu na šeku, ktorú musí zaplatiť, aby ju nevyhodili na ulicu. 310eur.
Až mi prišlo trápne, že som vyslovil voči nej podozrenie na vymýšľanie si a zároveň sa zľakol, ako je táto krehká žena dôverčivá.
- Nie pani, schovajte si to. Nemusíte mne, ani nikomu inému ukazovať osobné doklady, ani papiere. A deti nemáte?
Nerozumela mi, zisťujem, že má problém so sluchom.
- Deti nemáte?
- Mám syna, ale úprimne, príliš sa nevydaril....... Nezaujíma sa o mňa.
Nesúdim. Má veľmi milé oči, no netuším, čo sa v živote tejto ženy odohralo, ani prečo s ňou syn nekontaktuje. Iba mlčím a premýšľam, čo spraviť.
- Viete, ja som spravila chybu. Mala som byt, mala kde bývať, ale môj muž... no prišla som o byt...
- Chyby sa robia pani, teraz je otázka, ako vám pomôcť.
- Mne pomôže už iba smrť. Bude mojim vykúpením za všetky moje hriechy...
- Nehovorte tak!
Nehovorte tak.... Bola to skôr obranná reakcia. Nevedel som, čo povedať. Pozerám jej do tváre, vidím tu bolesť. Začína ísť na mňa ľútosť. Stav, ktorý nedokážem opísať s takou silou, akou na mňa v realite pôsobil. Je to silné. Plus úvahy o tom, ako som túto bytosť mesiace ignoroval a ani len trochu sa nezaujímal o jej bytosť, jej stav. Ba čo horšie, ako som ju odbíjal. Tie oči, tá postava, tie ruky, to utrpenie ... v tej chvíli to nedávam.
Podávam jej 15 eur, všetko, čo mám pri sebe v hotovosti, povedal som jej, že sa uvidíme a odchádzam preč. Hľadám únik spred zrakov ľudí - do katakomb, kam sa dostaneme iba my. Začínam silno dýchať, tlačia sa slzy do očí. NIEEEE! To nemôžem nechať tak!
Bežím do kancelárie a hľadám na nete charitu. Vytáčam číslo, komunikujem. Dostávam číslo na osobu, ktorá dokáže danú vec riešiť. Dohovárame sa.
Medzi dokladmi a šekmi mi pani Paula podáva i staručký telefón, vzal som si na ňu číslo, viem s ňou byť v kontakte a i charita.
Je to čerstvé, neviem, čo sa stane. Nie som naivný. Viem, že ľudia klamú a podvádzajú a viem, že i toto by mohol byť ten prípad. Napriek všetkému, čo som napísal a tomu, čo to so mnou urobilo.
Ale ak je to pravdivý príbeh, nemôže mu byť koniec. Nemôže!
Neviem, kam sa rútime. Život v nákupáku ti ale veľa ukáže. I to, ako väčšinou starí ľudia počas obeda na foodcourte , slušne oblečení, nikoho neotravujúci, vyberajú založené tácky zo stojanu, na nich zvyšky jedál, sadajú si k stolu a snažia sa zasýtiť.
To nevidíš. Musíš otvoriť oči a pozorovať to. A opäť je mi do plaču..... Iné osudy, no tu - ten istý príbeh.
