Keď nenasleduješ.

Ak ho však nevypočuješ, stíchne. V tom topiacom tichu spalujúci smútok, mŕtve dýchanie.

Uštedrené rany z nemohúcej vedomosti. Z neschopnosti vstať a konať. 

Pripravený na všetko. Nie, vôbec nie. Ani na následky. Sú ťažšie, ako pôvodný boj.

Duša v čriepkoch, odraz rozbitý, zrkadlo, čo odráža každy lúč inak. 

Prázdna hlava, až cítim jej tlak. Tlak, ktorý nedovolí ani dýchať. 

Len torzo zo seba. Len šedý svet. 

Prázdnota , absencia krásy, len program, čo ma pri svetle drží. 

Až začínam trochu chápať, čo spravil som, mierne sa rozjasní.

Ako veľmi teraz vážim si, čo mal som, čo mi dal. 

Preto ty, čo to šťastie máš, že sa na svet v celku pozeráš,

vždy keď duša a silný pocit ozve sa, len choď.

Snáď už sa zastaviť sám sebou nedám, Pane môj.