Ano tak nejak som tento text chcel zacat a vlastne som ho uz tak izacal. Obraz muza stojaceho u okna zda sa byt totiz klucovym k pribehuktory sa v tychto mojich textoch nejakym sposobom snazim postupne vykreslit. Je totiz tak blizko, tematicky blizko, jednemu z najkrasnejsich obrazov lasky aky vobec mozno poznat - obrazu v ktorom mladik pozoruje spiacu milovanu. On je pri plnom vedomi - pocituje a precituje ju celou svojou bytostou; Ona ho vobec nevnima - je predsa uplne inde. Podobne je to aj s nim a s mestom. Ono sa vali a robi si co chce; on nan hladi z vysky do dialky a kamkolvek jeho oko dohliadne jaga a blisti sa hemzenie sveta. Kto vie, mozno sa kTebe otoci a povie tu vetu svoju oblubenu vetu, vetu ktoru uz vysloviltolkokrat, vetu ktorej autora vlastne ani nikdy nebolo:
"Ak potrebujes nieco uctievat, uctievaj zivot. Sebamensie jeho hemzenie".
Coby som vsak bol za autora keby som nacrtaval obrazy ktore uz bolinacrtnute boli? Bol by som len obycajnym plagiatorom. A tym sa snazimnebyt. A preto ked zacnes postupne tento obraz rozpitvavat a porovnavats inymi, zistis napr. toto: ze ono slovicko "zivot" nieje pisane soziadnym patetickym kvazi-mystickym velkym "Z", ale proste s malinkatym"z". Tak maly detail - a predsa tak podstatny! Zistis tiez ze si si neni uplne ista ci ten muz stoji u oknasvojej izby na 14. poschodia svojej milovanej residence universitairealebo ci stoji pod samotnym vrcholom veze ktora v sebe tak genialnym sposobom zjednotila falicky symbol s ideou zeny s roztiahnutymi stehnami.
Ano, postupnou hrou asociacii Ta totiz onen mladik napokon presunie od onoho okna az na samotny vrchol najznamejsej zo vsetkych vezi dneska. Od dnesneho dna tam totiz robi. Trha listky, presmeruvava masy, riadi vytahy. Hovori "Bonjour" a "Gutten Tag" a "Ni Hao" a pred jeho turniketom defiluju nie stovky lez tisice tvary; stlaca tlacitka a uvadza do pohybu kabinu s 50 osobami, skryto koketuje s nedalekou skupinkou spanilych hispanskych slecien aby sa s nimi napokon rozlucil onym "la visita di primera platta".
Strucne a jasne: je stastny. Dnes sa vyviezol na vrchol 7krat, za cely tyzden tomu bolo aspon 23krat. A tam, na tretom poschodi, vo vyske 286metrov kde mal kedysi ten genius menom Eiffel svoj privatny kutloch s pianom, tam chodi dokola, stale dokola a hladi na tu architektonicku krasu ktoru ma pod nohami.
Zrazu sa vsak zastavi, otoci sa k Tebe a opyta sa: uvedomila si si vobec niekedy kolko rozlicnych a prekrasnych vyznamov je ukrytych za slovom HLADI ?
A potom znovu odvracia svoju tvar k onomu stojednakrat prekliatemu mestu. Tam je Trocadero, tam Boulognsky lesik, tam socha slobody, tam Invalidovna, tam Pantheon, tam Notre Dame, tam Sacre-Coeur, tam lesik Vicennsky. Ocean budov od vychodu k zapadu, od juhu k severu; ocean budov a v nich, pod nimi, nad nimi, miliony ludskych bytosti.
Tazko povedat ci tie gesta ktorymi Ti to vsetko ukazuje su teatralnymi gestami plnymi patosu, alebo len malymi poloskrytymi posunkami. Tak ci onak, citis z nich urcitu radost, citis z nich hrdost. Radost z toho ze vsetko to, co Ti postupne vyvstava pred ocami, vsetok ten chaos rovnako ako vsetok ten poriadok, ze to vsetko sa proste rozhodlo byt a nie nebyt. A hrdost na to ze on je toho sucastou.
Ano, stal sa toho sucastou a je si toho vedomy. Jeho post sa vola "agent d'accueil" - skvela goratexka skryva este skvelejsie sako. Ma svoju skrinku, u tej sa kazde rano prezlieka, v onen moment vymeny obleku sa zo slobodnej duse stava dusa sluziaca; do vsetkych stran roztekana ortut sa meni v pevne koliesko sluziace niecomu co presahuje dlzku jednoho ludskeho zivota.
Sluzi rad.
Otazka vsak znie: komu sluzi? Ak by si sa ho to opytala, pravdepodobne by Ti povedal ze nevie. Mozno by mal najprv tendenciu odpoved Ti stylom "Ludstvu, humanitas". Potom by vsak velmi rychlo zavrtel hlavou a dodal "Kokotiny". Cim je totiz starsi, tym menej na neho robia dojem silne slova o ctnostiach a idealoch.
Potom by sa asi zhlboka nadychol aby z neho napokon vypadla odpoved: "Imperiu". A Teba to prekvapi a tak sa ho mozno opytas: "Co je to imperium?". A on sa usmeje a ukaze Ti - nezabudaj, stale sa nachadzas na najvyssom poschodi- tento dom, a henten dom, a este aj tamten; a keby si pozorne sledovala jeho ruku vsimnes si ze vlastne nacrtava pentagram.
A Tebe to asi nebude uplne jasne - a ver tomu ze ani jemu to uplne jasne nieje - a tak sa znovu opytas tu istu otazku. A preto doda: "Niektori tvrdia ze imperium, celoplanetarne imperium, ci uz zo zuly a mramoru alebo z asfaltu a mramoru je to jedine co Europa kedy svetu dala. Ze jedine ono nas moze zachranit predtym aby sme znovu upadli do doby kamennej."
Potom doda: "Imperium, to so zbytocne produkovane statky, imperium to su bezhlavo strajkujuce masy. Masineria ktora bezi a drti vsetkych - od tych najvyssie postavenych az po tych co su najnizsie - masineria ktora drti cloveka a nikto presne nevie preco a nikto nema tie gule ju zastavit aby ju opravil." Nachvilku sa odmlci aby napokon dodal "V konecnom dosledku nieje imperium nic ine ako riadna kopa do zakonov vtesnanych a do kamena vytesanych kecov".
A Tebe to mozno nepojde dohlavy, ved predchvilou tvrdil ze imperiu sluzi aby ho napokon takto popluval. A opytas sa "A nehanbis sa za to ze sluzis masinerii ktora drti cloveka?"
A on sa na Teba pozrie, a je mozne ze sa na Teba bude dlho tak pozerat, celuste pevne zomknute, pohlad aky si predtym este nevidela. Napokon Ti vsak povie toto:
"Nehanbim. Ak sluzim mramorovemu palacu Imperia, tak jedine preto ze viem ze je to jediny pevny ramec v ktorom mozem ukotvit a zasadit kvet Republiky".
A este predtym ako sa ho to stihnes opytat , rovno Ti odpovie: "Pod sem k dalekohladu". Nenapadne, malym zeleznym drotikom ktory sibalsky vrazi do otvoru na mince dalekohlad odblokuje a povie Ti "Pozri sa". Prilozis oko k dalekohladu zatialco on zacne "Vidis tamtu pekaren? A hned vedla tu cistiaren? A tu skolku tam? Onen obchod so starymi knihami, a hla - pozri na tamto kvetinarstvo. A istotne pochvile najdes aj niekoho kto si nesie na svojom bicykliku zopar bagiet. Tak to ,milovana, to nie je klise, to nie je gyc; to je ten zivot s malym z. To je Republika."
Po chvilke, prekrasnej chvilke kedy hladis na to mravenisko ludstva odklonis od dalekohladu svoju tvar. Tvoje pochyby budu ta-tam, pred sebou nevidis nic nez postavicku v oranzovo-sedej goratexke hrdo sa busiacej do hrude, rkuc: "Republika, to sme my. 150 vytaharov z veze co je lahsia ako vzduch".
A exkurzia bude u konca, pretoze kazda exkurzia raz skonci, nech uz trva polhodinu ci cely zivot. Pride den ked sa aj mladik z tohto textu posledny krat vyvezie na vrchol tej veze, pride den ked uvidi Seinu, Lunu, ci milovanu Zenu - tu ktorej dnes vecer tak trochu odmietol len preto aby mohol napisat tento text... milovanu Zenu milovat posledny krat, predtym ako mu unikne ako unika voda pomedzi prsty do rieky ponorenej. No kym ten den prijde, pretecie tou Seinou snad este nejaky ten liter vody hnedastej, kym ten den prijde bude snat onen mladik este chvilu jazdit na tom genialne vymyslenom metskom bicykle VELIB v kosiku ktoreho bude mat mozno odlozeny par bagiet.
