Novembrový večer, piatok. Na shoutcaste zadal kľúčové slovo « piano », spustil audacious a začal písať tento text. Novembrový večer, piatok, Paríž, škvrny sa zbavíš. Vonku začína pršať, vánok postupne zhadzuje jeden list za druhým z javoru čo má pred oknom. Novembrový večer, paríž, vánok, piáno, čínska štvrť a tento text.
Píše ho preto že, to už má dlho na pláne. Píše ho preto, že verí že externalizácia vnútorných obsahov privádza človeka o prchavý krôčik bližšie k večnosti. Píše ho preto že ho tam, tu, pred pár minútami akýsi slovenský junák ktorého meno už mi medzitým z mierne narušenej krátkodobej mierne vyprchalo...tak ten junák ho, tam, po pár mesiacoch dobrovoľne zvolenej abstincie celkom slušne zkonopyzkalil.
No najmä píše ten text preto, že už znova má novieužpresnepokoľkýkrát pocit, že sa zamiloval.
A naozaj.
Je spolužiačkou, vlastne možno jedinou ozajstnou spolužiačkou ktorú v onom druhom roku svojich magisterských štúdií prirodzenej a umelej kognície na Škole Praktických Štúdií bude mať. Má prekrásne zláštne meno, nazvime ju v tomto článku Ília, a prichádza z juhu poloostrova apeninského. Po francúzsky hovoriť zatiaľ moc nevie, no dušu má latinskú a tak mnohému rozumie.
V pondelok si ju všimol, ale neodvážil sa jej prihovoriť. V utorok tomu tak náhoda chcela že spolu nadviazali reč. Potom spolu obedovali a on si pripadal ako neohrabaný mrož, s tými fúzmi čo si už nejeden týždeň neholil. Poobede pokračoval intenzívny kurz v neurovedách excelentným výkladom o neurobiologických základoch pamäte: áno, od korelačných matíc cez asociatívne rekurentné siete cez NMDA receptory a inhibičný mechanizmus morského slimáka aplýsie až k ľudskému hippokampu, a ešte vyššie, až k evokovaným potenciálom, pozornosti, a kto vie...možno až k samotnému vedomiu.
Semtam sa na seba usmiali. Večer sa s ňou chcel rozprávať, ale nemohol, nie nemohol pretože sa mal u východu z RER B Luxemburské záhrady stretávať s milou svojou, nazvime ju menom Ólia. I stalo sa a ona z metra vychádza a on ju na líčka bozkavá a za ruku uchopuje, otáča sa a tam voilá, jeho sličná spolužiačka. A aj ju chcel pozdraviť a aj ju snaď pozdravil , no ona nič nečula, ona nič nečIla či aspoň sa tak javila a ďalej svojou cestou kráčala.
V noci sa miloval s milou svojou a ráno kráčali výnimočne modronebou Parížou až k tej budove konzervatória tam kúsok od rohu ulíc Gay Lussac a Claude Berthrand. Tam sa s ňou rozlúčil a pokračoval v kurze. Spanilej spolužiačke do reči moc nebolo, no skvostná bola nesmierne.
V stredu to bolo 9 hodín masáže mozgov mozgami. A to doslova a dopísmena. Frontálny a centrálny a parietálny a okcipitalný a temporálny lób, rohy Amonov, gyrum dente, Brodmanove cytoarchitektury a napokon aj evolučné algoritmy. Veď čo by nie, akademický punk není mrkev, decká majú duše mladé tak im to reku náležite osladíme.
Až v štvrtok zistil jej meno. A ona to jeho. Kurz bol o polovicu kratší ako zvyčajne a on potom kráčal upršanou rue de Tolbiac okolu kostola sv.Anny až do toho svojho pelechu. Cestou sa zastavil v jednom Foyer de Jeunes Travaillers aby sa popýtal či pre tú slečnu s krvou latinskou ubytovanie nemajú. Nemali, no inam ho poslali. Tam inam zavolal z toho svojho pelechu a dobrú správu o tom že volné miesto by mohli mať sa dozvedel.
Takto pred rokom tiež zháňal ubytovanie pre jedno vtedy ešte neznáme dievča. To dievča sa potom stalo jeho študentkou, kamarátkou – a ako skvelou!, milenkou...a potom si ho zmazalo z pamäti a jeho to bolelo.
Dobre vie, že tá, áno presne TÁ bolesť k láske patrí. Že je jej neodmysliteľnou a zvrchovane prirodzenou súčasťou, neoddelitelnou a nezdielnou v svojej tichosti. No už sa má pred tou bolesťou na pozore. Niečo v ňom stále a viac kričí: dosť už bolo zlomených srdc, dosť už bolo nenaplnených ilúzií. Chlapče, si dospelý tak chyť do oprát život svoj, rozumne voľ a dúfaj že to dobre dopadne.
Večer si zo svojej knihovničký vytiahol zvláštnu malú knížočku so zažltnutými listami a niekde na jednej z posledných stránok si prečítal citáciu sv.Augustína:
miluj Bh a rob si čo chceš.
Predtým ako večer zaspal prišla za ním Ólia. Chytila od neho nádchu no beztak bola nálady veselej. Ako sa tak bavili o svojom dni a raz za čas mrskol pohľadom smerom k monitoru aby aspoň trochu ďalších dát na zajtrajšiu skúšku do kortexu zaintegroval, ako tak počúval ten krásny prízvuk Pikardie, napadlo ho zrazu: veď ono možno P300ku v kombinácii s primingom kľudne použiť na dolovanie dát z mysle človeka, a to dokonca i bez jeho súhlasu!
Ten poznatok mu značnú časť noci nedal spať. Myslel na Morphea, myslel na možné stratégie ako možno také zariadenie čo najjednoduchšie vyrobiť a naprogramovať, hypotézy tancovali. Hypotézy o veciach o ktorých pravdivostnej hodnote vedel , vie a vedieť s najväčšou pravdepodobnosťou navždy bude...veľké h...no.
V noci sa milovali, klasický misionársky štýl, žiadna veľká tantra ni tao sa nekonalao, ani externý ejakulačný lock sa mu nezadaril. Ale stálo to za to, nejaké to kvantum energie vzalo za své a zvýšilo svoju entropiu no beztak to bolo skvelé a...stálo to za to.
A aj to ráno stálo za to, aj tá klasická ranna prechádzka okolo Tang Freres cez Place dItalie dole po Gobelins a zase horehop bola fajn. A v malinkatej učebni číslo 100 zase tých 5 ľudských bytostí: on, jeden odborník na oči z Lyonu, jeden ergonom zo Senegalu, postarší veselý neurovedec s krvou z Maghrebu...a napokon i Ona.
Po kurze jej vysvetlil čo mu tej noci nedalo spávať, Ona pochopila a on ju požiadal či by mu pri tých pokusoch ktoré čochvíľa zaháji nechcela asistovať. A ona prisvedčila a on bol šťastný. Potom išli spolu hladať ubytovanie a kráčali tým mestám a on jej rozprával tú historku o napaprčených bardoch z Pragy a jablku a ňadre a PageRanku a len dobrotivá Bh vie o čom ešte všetkom.
A Ona mu tiež postupne odhaľovala jej svet
To či ich výlet za ubytovaním dopadol úspešne ukáže až budúcnosť. To či sa ich duše raz spoja, nájdu svoju jednotu a skrze onu jednotu onen večný pokoj, to tiež ukáže až budúcnosť. On bude medzitým musieť voliť a konať, a bude ho to bolieť pretože AHIMSA prikazuje neubližovať druhým bytostiam. A rozchod, ten vždy bolí.
Rozchod, forma rozpadu. Rozpad za ucelom vzniku novych struktur. Všetko plynie – hovorí si, všetko plynie a počiatok každý v sebe kúzlo nosí a to nás chráni a pomáha nám žiť.
Zanechajme ho teda teraz pri jeho snoch. Snoch, z ktorých mu bolo, a ešte stále je tak trochu do plaču. Do toho príjemného plaču, plaču čo očisťuje, plaču čo oči ovlažuje a dušu omladzuje. Dovoľme mu veriť že s ňou utvorí pár ktorý sa plnými silami oddá vede a kráse, že toto mesto Márie a Pierra Curiových si nezaslúži byť donekonečna preklínané, že Paris si v tomto mýte zvolil Aténu, pretože mu zjavila že je zároveň aj Aphrodité.
Zanechajme ho teda teraz pri jeho snoch. Pri tom piáne zo shoutcastu, u okna čo chráni pred listyzhadzujúcim vánkom, vánkom jesenným čo vanie v Paríži, v čínskej štvrti...
