Ahoj sestra,
ked sme sa naposledy videli tak si mi vycitala ze na Teba kaslem. Snazil som sa Ti objasnit ze onen Tvoj pocit nieje z mojej strany sposobeny nezaujmom ci dokonca nedostatkom lasky (ktory by som, neviem z akeho dovodu mal pocitovat prave voci Tebe, mojej jedinej sestre, eh ?), ale uplne prirodzenym ludskym nedostatkom casu.
Mozno vec lepsie pochopis ked Ti popisem co sa udialo za poslednych 10 dni od mojho odchodu do Parize:
Do Beauvais som dorazil so zapadom Slnka, z letiska som isiel pesi az k domceku mojej milovanej Olie. Ta mi cela rozradostena otvorila, fazulou ma pohostila a potom sme isli spat - so vsetkym co k tomu patri. Rano sme nasadli na vlak co ma odviezol do Parize, chytro chytro som sa stretol s mojou pedagogickou tutorkou aby sme spolu zhodnotili moj minuly semester. Par minut u mna doma - ach v akom krasnom stave mi zanechali bytik ti ludia co tu u mna cez prazdniny boli! - vyplnil som zlozku v ktorej som popisal isty projekt pre moju ctenu skolu a odniesol zlozku na centralu. Chvilu som sa prechadzal Parizou, potom som chvilu mojom laboratoriu pripravoval subory na moj semestralny poster a potom hajde domov 30minut podzemkou a potom hajde do rise snov.
Milujem utornajsie rana (rovnako ako vsetky ostatne rana, ale utornajsie rana obzvlast!) pretoze viem ze o pol dvanastej sa mi zacina lekcia sermu. Milujem ten sport - ked sa nad tym zamyslim tak je to v tomto obdobi mojho zivota prave serm co ma drzi ako tak nad vodou (niekedy aj joga samotna potrebuje asistenciu!)...Iked sermujem strasne...Zatial...Potom rychly obed v Cite Universitaire a hajde znovu do labaku, pripravit dalsiu davku suborov na poster. A potom sup-sup domov ten poster pripraviti 'bo datum jeho obhajoby sa blizi a este jest nutno ho vytlaciti.
Vytlacit som ho dal v stredu poobede. Stalo ma to 20 eur a v podstate to boli vyhodene peniaze pretoze papier bol nekvalitny a znamku co som dostal by som bol dostal aj keby som prezentoval iba cisto pomocou projektoru. Potom co som si poster v ulici nedaleko Louvru vyzdvihol som hybal na Centralu kde som sa akusi pofidernu komisiu snazil (podobne ako 13 dalsich studentov) presvedcit ze projekt ktory im chcem predlozit ma zmysel. A nebolo to uplne easy, a nebolo to uplne zadarmo, no tvar som nestratil.
V stvrtok rano sa konala obhajoba posterov. Ked som prisiel do ucebne, Ilia uz sedela na svojom mieste. Z tarotovych kariet (styl Art Nouveau) ktore som si vecer predtym kupil od predavaca tarotov na Rue Monge si vytiahla kartu "Kral Mecov". Ja som si nasledne vytiahol Rytiera Mecov a poster odprezentoval. Jedine co mi mohli vytknut bolo ze som namiesto 5 minut hovoril minut 10. Myslim ze to nebolo uplne fer pretoze mi ani len nenaznacili ze hovorim prilis dlho, odhliadnuc od faktu ze dlhsie ako 5 minut hovorili aj vsetci ostatni a nikto im to nevytkol. Bud jak bud, Ilia bola skvostna ked sa im svoj projekt o ludoch a robotoch snazila predstavit. Po celej tej zalezitosti sme zasli do kaviarne naproti a zadelili sme si vzajomne prvu spolocnu lekciu - ona ma ucila taliansky a ja ju francuzsky a bolo to proste fasa. Potom sme sa kazdy pobrali svojou cestou, ja uz vlastne ani neviem kam, asi tulat sa zalaskovany tym hlavnym mestom imperia. Isty som si len tym ze som vecer zaspal u seba doma 'bo v piatok rano bolo treba skoro vstavat.
V piatok rano bolo treba skoro vstavat 'bo bolo nutno prezentaciu pre Ecole Normale Superieure (ENS) pripraviti. A aj som tu prezentaciu za par hodiek zbusil a tak som sa do ucebne Paul Lapie na Rue d'Ulm dovalil na cas. Pri prezentacii som mal par technickych problemov (linux ma normalne bohapusto zradil, kua!) a moja anglictina asi nebola uplne cista, a v porovnani s ostatnymi prednasajucimi som asi bol len "ten co nieje z ENS" (pochop ze ENS je jedna z najelitnejsich liahni vedcov vo Francii, mozno vobec Ta najelitnejsia...a mozno nie) , kazdopadne som si v priebehu tych 3 desiatok minut splnil sen ktory som mal odvtedy co som do tejto krajiny prisiel - sen ze o tom raz budem studentom ENS. Cas rozhodol v konecnom dosledku trocha inac ako to bolo prvotne naplanovane, no pocas tych par minut sa onen sen fakticky staval realitou. Po prezentacii nasledovala pisomka z psycholingvistiky, to ako dopadla sa uvidi az tento piatok, urobil som co sa dalo. A ked uz sa ten prekliaty tyzden skoncil, isiel som za roh do jednoho z tych obchodov co tak milujem (antikvariaty) a urobil si radost 3 zvazkami, dokopy za 11 eur, z ktorych jeden pochadzal z 19. storocia a bol o Hypatii Alexandrijskej ktoru spominam o par blogov nizsie. Cely rozradosteny som zbehol za roh do jedneho z labakov kde som moje ulovky ukazal Ilii, ta mi vymenou podarovala grafitovu dosticku s kriedami, ze nech si na nu vysklonujem sloveso "programovat". A potom sup-sup do ceskeho institutu, kde som si po Oliinom boku vypocul skvelu debatu chlapikov zo SciPo a Sorbonny o "Pohlade ceskej elity na Franciu". Bola to jedna z najzaujimavejsich debat ktore som v tejto krajine - v tomto brlohu planych slov - doposial zazil. Olii sa to pacilo taktiez, bavili sme sa o veci aj celu cestu domov, ked sme kracali rue des Rennes, a boulvardom Raspail cez Denfert Rocherau az do jej magickej izbietky kde som v jej hrejivom objati spokojne znaveny zaspal.
Sobotu sme stravili lenosenim. K obedu sme si zadelili cestoviny a marcipanovu placku v ktorej som nasiel postavicku baranceka (co podla zvyku ktory tu zda sa beru celkom vazne znamena ze som pre tento rok "kralom") a potom sme isli do kina na film Mr. Nobody ktory Olia chcela vidiet. A ako nesmierne som jej vdacny ze ho chcela vidiet a ze som ho videl s nou! To ze sa chodim do kina vyplakat nieje ziadnym tajomstvom, no vo vacsine pripadov placem az od polovicky filmu zatialto v pripade tohto filmu som plakal uz obrazku holubicky ktory bol pri uvodnych titulkach! Vskutku krasny film ktory ma presvedcil o tom ze europska kinematografia ma stale co povedat - hlavne ked viacej narodov spoji sily - vskutku krasny, mnohovrstevnaty, nesmierne mudry film. A co viac, predstav si! - dozvedel som sa v nom datum svojej smrti. Zomriem vo februari roku 2092 o 5:50 europskeho casu. No uznaj, nieje to uzasne? Nieje to uzasne byt si isty tym, ze v tomto svete v ktorom na nas za kazdym rokom ciha kadejaka depresia, rakovina, vojna a len dobrotiva Boh vie aky este iny lstivy uklad, byt si v tomto svete isty tym ze ze zomriem az ako skoro 90rocny, zivotom naplneny ( a istotne aj trochu dolamany ) muz?
Aj nedela bola krasna. Isiel som s Oliou na tradicny nedelny "brunch" do Crousu a Ona ma potom sprevadzala celu cestu - na brehu Seiny som kupil prve vydanie zivotopisu Marie Curiovej od jednej milej starej bukinistiky Helene co mi aj jej telefonne cislo dala - potom cez pont neuf (alebo iny? uz neviem) az k Louvru i do neho. Tulali sme sa kade tade, v tom labyrinte umenia. Na zachodoch pre invalidov na druhom poschodi (vdaka Ti Brusel za to ze si take sukodromy prezieravo nakazal do vsetkych ustanovizni tohto pozehnaneho kontinentu !) pavilonu Sully (alebo to bol Richelieu? Denon? ) sme si skvelo uzili telesnost toho druheho. Prechadzka napriec umenim pokracovala i po tom, len sil som mal prirodzene pomenej 'bo som ich odovzdal Jej . Uprostred vsetkych tych Apollonov a Adonisov a nymf a Venus (ktore preferujem rozhodne viac ako tie tucty vsadepritomnych trpiacich Kristov) sme stale znovu a znovu prehravali tu znamu piesen: "Milujem Ta, milovana, milujem, no nemozem si pomoct, som pritahovany aj Inou. Chcela si pocut pravdu a ja som sa Ta 3krat opytal ci ju pocut naozaj chces - ano, ano ano znela Tvoja odpoved tak tu tu odpoved mas a naloz s nou ako uznas za vhodne". Vecer sme este spali bok po boku no v noci sme sa obaja myslim castokrat prevracali na ten bok, ktory s bokom toho druheho neutvaral tu prekrasnu a hojivu embryonalnu krivku.
Pondelne rano bolo relativne chladne. Vlastne cely ten den za vela nestal. Jungova Cervena kniha - LIBER NOVUS - stale neprisla, a to som ju objednal uz zaciatkom decembra. "Courage, courage" hovoril som si v duchu "Ked prijde, bude to aspon znamenim ze do toho projektu antikvariatu mas naozaj ist" - sepkalo mi podvedomie cestou do banky. Draha bankova poradkyna ma s mojou ziadostou o pozicku celkom elegantne odpoklonkovala kade lahsie, a vyplnovanie zloziek so ziadostami o PhD. studium v Oxforde ci Edinburghu cloveku tiez na nalade moc neprida. Vecer som siel na serm, sermoval som este horsie ako zvycajne a to uz je co povedat. S Iliou som prechatoval par slov o konoch, s Oliou zas o tom ze som proste asi fakt nedospely a stale nie uplne zrely tlk. Dobre mi tak.
Zato rano dnesne sa zacalo celkom fajn. Zvoni postar, zbehnem skoro az v pyzame dole a mladik mi odovzdava velky skoro-az-plateny pytel. V pytli karton, v kartone kniha a v tej knihe slovo "precious" ktore sa vztahuje k tej knihe samotnej. Je to najvacsia investicia aku som kedy v zivote v oblasti knih urobil - aj teraz mam chut si ju prelistovat, lezi tu vedla mna a ja si pripadam tak trochu ako Glum ktoremu prave odjebalo dekel z prstena (alebo Sauron? ale no tak vazeni, to snad nie, tak daleko by som to nehrotil, tak ontologicky bych to predsalen nevidel....smejem sa :). Bud jak bud, kniha je tam kde ma byt, a hned par minut potom mi vola chalan ktoreho meno sa da prelozit ako "David Novy" , vola z Centraly a hovori ze onen projekt ktory spominam o par paragrafov vyssie bol, zda sa, prijaty. Takze pomaly nastava cas zhanat server a konektivitu a potom, postupne, povlovne, ista siet pred zrakmi mojich kolegov vyvstane...
Ani na serme som nebol dnes az taky strasny, mohlo to byt lepsie, ale jeden suboj s jednou dievcinou som predsalen vyhral. Ako som tak potom znova kracal pomedzi tie solidne vymurovane struktury v Cite Universitaire, snival som o tom ako sa raz budem oddavat sermu spolocne s Iliou. A hovoril som si v duchu "Bud vdacny za kazdy moment prehry pretoze iba vdaka nemu dokazes ocenit vyhru" ci nieco podobne, uz si presne nepamatam ako to bolo - myslienky prichadzaju, myslienky odchadzaju. Teraz ma napriklad k tej teme napada: "V pripade ze je, ako tvrdia brahmani, Vedomie len Jedno, nieje ziadna prehra mozna pretoze kazda prehra nutne implikuje vyhru Druheho, druheho s ktorym utvaras ono Jedno. Len na to nezabudnut, kua :)"...A o par hodin na to som prehral znovu - aj v druhej banke ma elegantne vypoklonkovali, aj s celou mojou ziadostou o pozicku. "Hovorit v Parizi pravdu sa zjavne nevyplaca" , povedal som tomu sedookemu mladikovi co sedel naproti mne a ktore ho jeden jediny poondiaty podpis stacil aby sa moj milovany antikvariatik stal skutocnostou.
Nuz co sa da robit, este mam v zalohe dalsie 3 banky. A ked nepochodim ani tam, poradim si snad inak. A ked si neporadim inak, tak sa nad tym celym zasmejem (asi takto: HA HA HA) , mavnem rukou ci stropim skandal , vyzleciem sa do naha, poslem ich vsetkych dopici (najvtipnejsie na tom celom je ze ziadne "oni" vlastne nieje, je len my+ syntakticke poziadavky jazyka) a potom odletim zomriet na Mars.
Takze v skratke asi tolko o mne. A co Ty?
S Laskou zdravi,
Tvoj brat
