R áno vstanem, z mojich 9 metrov štvorcových internátnej izby hľadím na krásny východ Slnka nad Zátokou anjelov ktorá objíma momentálne miesto môjho pobytu - inšpirujúce mesto Nice. 10krát ho - to Slnko i to mesto - pozdravím. Následne idem do školy.
Začíname, vážení.
Profesorka mi odovzdá moju prvú písomku z fonetiky. 9,5 z 20 pilného študenta nepoteší, ani keď je úplným začiatočníkom v obore. Porovnávam svoje odpovede s kamarátkou odvedľa. Za odpoveď na otázku týkajúcu sa rozdielu medzi francúzskym znelým R a francúzskym neznelým R dostala 2 body, zatiaľčo ja som dostal 1,5. Také veci sa samozrejme stávajú, najmä keď je človek sprostý. Problém je v tom,že som v mojej odpovedi poskytol všetky informácie ktoré poskytla moja kamarátka, plus ešte nejaké navyše.
To samozrejme ešte nič nieje.
Cez prestávku sa idem vymočiť. Z ventilačnej šachty nad záchodom vidím trčať kúsok z harddisku, tak sa postavím na záchodovú misu a zoberiem si ho.
Doteraz som to nepochopil.
Následne sa idem konečne administratívne zapísať na štúdijné oddelenie. Keď som tam bol pred 3 týždňami, nebol môj zápis úspešný keďže aktívna úradníčka odo mňa vyžadovala originál maturitného vysvedčenia. Márne som jej ukázal môj do francúzštiny preložený výpis známok vyprodukovaných počas môjho štúdia na Karlovej Univerzite, apelujúc na logický princíp že keď som bol 4 roky študentom univerzity, a to docela úspešným, musel som predtým asiže zmaturovať. Ani poukázanie na fakt, že už som vlastne Université de Nice zapísaný bol, a to ako študent výmenného programu ERASMUS, samozrejme nepomohol. Bez predloženia originálu maturitného vysvedčenia prosto zapísaný nebudem, bolo mi neoblomne tvrdené.
Inu dobre, kontaktoval som teda mamku na Slovensko, tá mi za 70 euro dala vysvedčenie preložit a notársky potvrdiť . Následovalo zodesať dní bruchabolenia a spytovania sa : dôjde tá zásielka ? Niekde medzi rodnou hrudou a Franciou sa totiž už za mojich 8 mesiacov pobytu zapatrošili dve zásielky. Táto našťastie prišla. A tak som si radostne vykračoval na onen druhý zápis.
Preistotu som si sadol k inej úradníčke. Dal som jej vyplnený formulár, šek a za pár minút som bol zapísaný.
O maturitnom vysvedčení nepadlo ani slovo. A 70 euro vprdeli.
...
Ako output zápisu som dostal akýsi pochybný zelený papier s pečiatkami, s tým že sa jedná o papier provizórny, keďže sa im minul papier tvrdý. Mám príjsť zajtra. Následne som poslaný do vedľajšej miestnosti kde mám obrdžať študentskú kartu. Za počítačom a fotoaparátom sedí môj známy s ktorým som sa už neraz rozprával. Tvári sa že ma nepozná, keď s ním začnem familiárne rozpravovať tak sa zas tvári že ma pozná. Odfotí ma, mašina mu vypľuje kartu. Povie mi že si mám zobrať obal na tú kartu, ten si zoberiem. Následne sa pozrie na onen provizórny zelený papierik s pečiatkami ktorý som pred chvíľou dostal a oznámi mi, že kartu nemôžem dostať dokým nedostanem tie pečiatky na tvrdom papieri. Naznačujem mu že študentská karta ktorá leží hotová pred ním na stole by sa mi zišla už hneď, kedže som mal deň rozplánovaný tak, že si po zápise pôjdem do novovytvorenej knižnice , na druhú stanu mesta, požičať knížky. Neni to žial možné, mám príjsť zajtra.
Ok, čo sa dá robiť. Idem na internát, na vrátnici sa opýtam či kvôli tomu že som zmenil internát musím znovu vyplňovať 9 stranovú zložku o prídavkoch na bývanie a či nestači len podať hlásenie o zmene adresy. Nestačí. Je treba vyplniť novú zložku. Francúzi zložky milujú, lesy už, zdá sa, menej.
Po krátkom odpočinku sa vydávam na púť do práce . Bežne si beriem bus tzv. Sophia Express z Nice do Sophia Antipolis, čo je veľmi špecifický technologický park , akási francúzska snaha o vytvorenie európskeho Sillicon Valley. Na zastávku prijdem čosi po štvrtej, hodinu čakám kľudne, aj meststké busy chodia vo Francii maximálne pár krát do hodiny, a to je ešte človek rád. A tak som si vkľude čítal, samploval rachot skútrov a aút a čakal. Aj druhú hodinu som čakal, aj som trošku nervózny začal byť, bolo by predsalen nepríjemné príjsť do práce neskoro. Šofér autobusu do Cannes mi na otázku či nevie o nejakom špeciálnom dôvode prečo busov do SophieAntipolis niet mi odpovedal že nevie. Keď už sa chýlilo k hodine siedmej, zavolal som kolegyni do práce nech na internete pozrie či sa niečo nedeje.
Po troch hodinách a celom tom dni som si pripadal tak trochu ako postavička v akejsi absurdnej divadelnej hre.
Beckett hadr.
Samozrejme že sa dialo. Šoféri Sophia Expressu vstúpili do štrajku. Francúzi štrajkujú radi, je to zdá sa národný šport. Len upovedomiť bežného človeka, trebárs len malicherným papierikom na zastávke sa im darí už pomenej.
A písal sa deň prvý.
V deň druhý ma šéf ráno ubezpečí že štrajk už by mal byť skončený, a vskutku, zo Sophie sa do Nice naozaj dostanem. V škole si vyzdvihnem inkriminovaný tvrdý papier, aby som si následne šiel po študentskú kartu. Môj známy na mňa chvíľu hľadí ako na zjavenie, potom mu objasním prečo som prišiel, jemu v hlave vznikne náležitý synaptický spoj, načiahne ruku pred seba a dá mi študentskú kartu.
Podotýkam, že na onen tvrdý opečiatkovaný papier na ktorého vydanie som musel deň čakať a kvôli ktorému som deň predtým študentskú kartu nedostal, tak na ten papier sa nielenže nepozrel, on si ho ani nevypýtal.
Nerozumiem tým ľuďom.
Cestou zo školy sa zastavím v banke. Tam mi je objasnené že preto, že mi výplata došla na účet o týždeň neskôr ako mala mi platba jedného šeku dostala účet pod nulu, kvôli čomu muselo dôjsť k "dvojnásobnej náprave účtu", to v celkovej sume 16 eur, plus k odoslaniu varovného listu za 12 eur. Podotýkam že onen list bol odoslaný 5 dní potom čo mi omeškaná výplata došla a už som bol teda dávno v pluse. Troška ma to vytočilo, ale keď už som mal svojho sympatického bankového konzultanta Geoffryho po ruke, opýtal som sa ho či chce k mojej žiadosti študentskú pôžičku na zimu aj prísľub od môjho zamestnávateľa že ma budúci rok zamestná.
Môj bankový konzultant Geoffry mi s úsmevom oznámil že keďže v zime nebudem pracovať, tak žiadnu pôžičku nedostanem. To je síce v úplnom rozpore s tým čo mi hovoril pri minulej návšteve, ako aj v rozpore so zdravým rozumom - človek predsa zväčša nežiada o pôžičku keď má prácu a všetko ide tak ako má, ale čert to ber.
A do čerta som ho aj poslal , ba dopči priam, aj s celou tou jeho bankou a pri najbližšej návšteve si u nich prosto účet zruším.
Spokojný z toho že ajkeď celú zimu strávim na kuskuse a cestovinách no aspoň nebudem vazalom žiadnej neľudskej inštitúcie, a šťastný z novej študentskej karty si vykračujem cez celé mesto k vpravde zdarne umiestnenej knižnici. Vrátnik na campuse mi hovorí že už som prišiel neskoro, ja mu na to že som neskoro neprišiel, on že teda asi ok. Následne vchádzam do sterilnej miestnosti, pýtam sa celkom milej knihovníčky, kde nájdem knihy Pierra Bourdieho s kódovým označením BOUR 301.092 . Ukazuje mi regál, načo ja následne zisťujem že všetky Bourdieho knihy - a to bol teda grafoman ! - majú dotyčné kódové označenie. To isté. Pýtam sa na kritérium podľa ktorého sú knihy s rovnakým označením medzi sebou zoradené - fakt je ich skoro celý regál .
Žiadne také kritérium neexistuje.
Po 10 minútach hľadania sa ku mne pridáva aj knihovníčka. Knihu v tejto pred mesiacom utvorenej knižnici nenachádzam.
Očakávajúc že knihovníčka bude mať k svojej knižnici istý vzťah vyslovujem "To je ale škoda že tej knihy niet."
Ona nato: "Škoda to je. PRE VÁS"
Doteraz som to nepochopil.
A tak zase prichádza čas ísť do práce. Idem pre istotu na autobusovú stanicu, čakám si na Sophia Express, ten tradične neprichádza. Na hlavnej autobusovej stanici jednej z najvychytanejších turistických destinácií sveta po šiestej hodine večer žiadneho personálu niet, a tak čakám. Stále nič. Tak teda nasadám do inej , menej výhodnej linky smerujúcej do Cannes, zaplatím lístok , sadnem si...
A zrazu, voila, Sophia Express.
Vystupujem z toho busu do Cannes, čert ber aj ten už kúpený lístok, šofér Sophia Expressu mi oznámi že kolegovia síce štrajkujú, no on ako posledný autobus dňa predsa len pôjde. Sadám si dopredu hneď vedľa neho, a po chvíľke už asi chápem príčinu jeho heroického aktu: zvyčajne prázdny autobus sa začína plniť množstvom mexických študentov a študentiek. Krásnych študentiek.
Autobus vyráža. Debatujem so šoférom o tom štrajku, chlapík mi hovorí že vo Francii je niečo také úplne normálne. Ja mu tvrdím že pre mňa je podobný fenomén takmer úplne nepochopiteľný.
"A viete že dnes večer ste zachránili týchto mexických študentov ?"
Prikyvuje. Vie to - vozí ich tak každý piatok. No účel mojej otázky bol beztak niekde inde - myslím, že ak ešte v tejto krajine existuje niečo ako šoférska hrdosť, či pocit služby, boli v ňom v daný moment utvrdené.
Obraciam sa k mexičanke sediacej za mnou. Začíname spolu konverzovať, och ako dlho už som sa nerozprával len tak s cudzou devou !
"Pôjdem za 2 týždne na výlet do Prahy" hovorí. "Je Praha naozaj Parížou východu ?"
"Keby len to" odvetil som, myslím "To Paríž je Prahou západu !"
Ťažko povedať odkiaľ sa vo mne v daný moment oná rétorická figúra zobrala. Možno za to môže ten dnešný sen, v ktorom mi Učiteľka povedala niečo ako "figúra CHIASM, to je Vám teda kanón", tá Učiteľka mala modrú parochňu, rovnako modrú ako šaty mojej skutočnej učiteľky lexikografie ktorá sa volá Carmen, a ktorej prízvuk ma privádza k šialenstvu, najmä keď hovorí slovo "chat"
To je však iný príbeh, iná Žena, iný ja a iný deň.
Ten dnešný, akokoľvek bol šialený, akokoľvek som sa cez deň modlil k najvyšším rkúc "kiež nikdy naše krajiny, naše drobné krajiny nepreberú model fungovania tohto pyšného impéria", akokoľvek je tento svet tu anti-prírodou v pravom slova zmysle, bol napokon zakončený nesmierne krásne.
Tá mexičanka sa volá Rosa.
Dala mi jej telefónne číslo.
TO BE CONTINUED
