Stručné a mierne hmlisté meditácie o Meditáciách

Veľavážený René Cartésius, Ty ktorý sa v svojej nesmiernej skromnosti nazývaš najoddanejším ctiteľom všetkých mužov milujúcich poctivosť a pravdu, verím že nebudeš nič namietať proti tomu ak sa v pár následujúcich odstavcoch pokúsim objasniť Ti ako som pochopil Tvoje odvážne a hlboké slová uvedené Meditationes de prima philosophia . Dúfam tiež že záverom venuješ aj trochu času, ktorého máš istotne na Tvojom posmrtnom lôžku v parížskom kostole St. Genevieve-du-Mont dostatok najmä v týchto pohnutých dobách keď sa k minulosti prihovárajú len nemnohí , mojej námietke týkajúcej sa nedeliteľnosti mysle a že sa nad ňou v lepšom prípade vo výšinách Tvojej autority zamyslíš , či aspoň pousmeješ nad naivitou adepta ktorý Ti píše text iba a iba v tom najlepšom Duchu.

Tvoja prvá meditácia O tom, čo možno uviesť v pochybnosť vytyčuje istý smer a spôsob pohybu od vecí vonkajších k stavom vnútorným. Usudzujúc z toho že nás zmysly mnohokrát klamú a dodávajúc že "je rozvážne nikdy nedôverovať bezvýhradne tým, kto nás čoilen raz podviedli" (19) si na prechádzke filozofickou krajinou zvolil cestu pochybnosti takmer absolútnej. Vlastne si zvolil pochybnosť za božstvo, spochybnil si dokonca aj všetku krásu sveta ktorá na Teba dolieha a tak si sa ocitol vo víre z ktorého, zdá sa, nemožno dohliadnuť odpovede k rozprávkovej to otázke "sním či bdím? je to sen nebo den?". A ajkeď Ti pravdivý deň splynul s klamlivým snom a Boh s démonom prefíkaným, predsa si vytrvalo pokračoval, strácajúc pevnú pôdu pod nohami. Keď som sa vskutku snažil napodobniť túto Tvoju meditáciu podľa konkrétnych a praktických inštrukcií ktoré skryte uvádzaš , bolo istotne neisté že je neisté že sedím u stolu, pijem kofolu, na nohách mám turistické boty Air Revolution a rukami sa dotýkam papiera na ktorom je vytlačená táto meditácia ktorá tak úzko súvisí s tým čo nazývam "prvotná negácia".

A tak si, hľadajúc Archimedovský pevný bod, poprel to čím Ťa obdaruvávajú Tvoje zmysly, pamäť si nazval lživou a telo klamom. Činil si tak i na začiatku svojej druhej meditácie O prirodzenosti ľudskej mysle, o tom že je známejěia ako telo vedome pochybujúc , a tak si sa napokon redukoval iba na ono "Pochybujem, teda som". Ona pochybnosť, ona negácia, onen démon klamlivý v ktorého si hneď na začiatku uveril sa Ti stala jedinou istotou napokon do takej miery až zpochybnila, znegovala samú seba a Ty si tak od p cez ~p a ~~p napokon znovu dospel k p. Ako elegantne si napokon dospel k onomu opornému bodu - najprv si svojou prvotnou pochybnosťou odstránil z výroku ktorý opisuje činnosť Tvoju všetky predmety - a slovo predmet tu používam striktne v gramatickom zmysle, aby si následne odsekol aj samotný predikát "pochybujem". Osobne síce dávam prednosť onomu "Meditujem, teda som" pretože i v onom "meditujem" je prítomná neustála snaha o očistenie sa od akéhokoľvek predmetného pólu ktorý vypláva na povrch mysle, nie však skrze odmietnutie ako je v onom "pochybujem" ale skôr skrze "splynutie". To je však, uznávam, iba vec vkusu, tak či onak -voila- vec mysliaca v svojej snahe dospela k onomu večnému svetlu "ja som"!

Vpravde zdatne si pochopil a ako prvý explicitne a jasne artikuloval že existuje množstvo modalít ktorými vec mysliaca pristupuje k veciam o sebe. Odpovedi na otázku "A čo teda som?" ktorá znie "Vec mysliaca" a ktorú následne rozvíjaš dodatkom " Vec pochybujúca, vec chápajúca, tvrdiaca, popierajúca, chtiaca, nechtiaca, ako aj predstavujúca si a zmyslovo vnímajúca" (28) možno vytknúť snáď iba jediné - existuje aj množstvo iných modalít vzťahu medzi subjektom a ako existujúcim tak neexistujúcim objektom, ktoré možno reprezentovať predikátom ako napr. to že istotne som - a si - vec meditujúca. Vo vrcholnej časti svojej druhej meditácie svoju intencionalitu upriamuješ na kúsok vosku - vnímaš ako chutí, voní, hmatáš ho, hľadíš naň , ťukáš naň a keď sa takto všemožnými silami zmyslov presvedčíš že je voskom, priložíš ho k plameňu a on stratí všetky pôvodné akcidenty, predsa je však pre Teba stále tým istým voskom. A tak napokon tvrdíš že nie v zmyslových dátach, ale až v mysli je oná rozľahlá vec chápaná ako vosk, tvrdíš "že telesá sa vlastne nevnímajú na základe toho že sa ich dotýkame alebo ich vidíme, ale iba na základe toho že ich chápeme" (34).

Keď je však po tomto zistení zjavné že onen kúsok vosku je, tak ako všetky ostatné veci osvojené zmyslami ako napr. nebesá, hviezdy atď. takpovediac obsahom mysle, vynára sa otázka odkiaľ sa berie presvedčenie že je vecou samou o sebe, to jest vecou jestvujúcou nezávisle od veci mysliacej - tj. napr. odo mňa či Teba. Otázka po tom odkiaľ toto presvedčenie vyviera je zodpovedaná v tretej meditácii s názvom O Boh, o tom že existuje , ale až potom čo svoje myšlienky rozčleníš do istých rodov a náležite prepátraš v ktorých z týchto rodov môže vo vlastnom zmysle spočívať pravda či nepravda. A tak pracne, podobne ako v prípade modalít intencionality ktorými sa subjekt vzťahuje k objektu, vytváraš akoby katalóg obsahov mysle: to čo dnes zväčša nazývame predstavou nazývaš ideou, tiež však objavuješ aj "chcenia" či "stavy" prítomné vtedy keď niečo chceme , keď sa niečoho bojíme či niečo milujeme atď. ; aby si napokon spomenul aj "úsudky" - a práve o týchto napokon tvrdíš že v nich môže byť mýľka. To že je niečo chcené je totiž pravdivé ajkeď objekt chcenia neexistuje; rovnako aj to že existuje istá vnútorná predstava -idea- je nepochybne pravdivé keď už sa na onú ideu nahliada a to aj v prípade že nikde mimo myseľ inštancia tejto ideje nejestvuje, a tak sa možnosť omylu naskýta v takých súdoch ktoré tvrdia že mimo mysliaci subjekt jestvujú či jestvovať budú veci ktorých v skutočnosti niet a ktorých reprezentácie v sebe nachádzam ako ideje.

Hľadajúc príčinu ako seba samého tak vecí ktoré sú takpovediac nezávisle od vôle čo je hlavnou príčinou prečo ich považujeme za ležiace mimo nás a o sebe jestvujúce napokon dospievaš k žiarivej ideji dobroprajnej Boh. Definuješ ho v súlade s monoteistickým myslením západu ako " Nekonečnú, nezávislú, nanajvýš chápajúcu , nanajvýš mocnú substanciu ktorá stvorila ako mňa, tak čokoľvek iné čo existuje - pokiaľ niečo iného existuje "(45). Boh je pre Teba niečím čo v sebe obsahuje omnoho nesmiernejšie množstvo predmetnej reality ako ideje skrze ktoré sa ukazujú konečné substancie. V svojej snahe ktorá aj napriek mnohým novotám miestami pripomína snahu Tvojich scholastických učiteľov o dokázanie Toho, čo dôkaz nepotrebuje, si berieš na pomoc axióm " v účinnej a celkovej príčine musí byť prinajmenšom toľko reality koľko je v jej účinku " (41) . Za účinok považuješ výsostne krásnu ideu ktorú v sebe nosíš a o ktorej si si istý že jej utvorenie presahuje obmedzené možnosti akejkoľvek konečnej bytosti a tak teda nutne táto idea musí pochádzať od Boh - ona je onou účinnou a celkovou príčinou vďaka ktorej neustále pretrváva svet včítane ideje ktorú v sebe nosíš. Celý Tvoj argument Božieho jestvovania tak spočíva na precítení ideji tak dokonalej že je ihneď zjavné že si ju vec mysliaca nemohla ani načerpať z rozličnosti zmyslového -a to preto že jednotnosť je základným atribútom božského , ani prebrať od rodičov, ani vybájiť - pretože už k nej nemožno nič pridať. " Už len to, že existujem, a že je vo mne nejaká idea najdokonalejšieho súcna - to jest Boh - úplne zrejme dokazuje že existuje tiež Boh "(51), tvrdíš, a dodávaš že do Teba túto ideu vložila Boh ako umelec značku do svojho diela. Priznám sa že je možné tomuto Tvojmu "značkovému argumentu" vytknúť mnohé, predovšetkým to že sa jedná o takpovediac do seba zacyklený a na seba odkazujúci argument, no opisy Tvojho rozjímania nad atribútmi Najvyššieho sú tak presvedčivé že mi neostáva nič iné len Tvojmu nazeraniu a velebeniu krásy onoho nesmierneho svetla pritakať.

A tak si teda ako neúplná a od iných súcien závislá vec mysliaca nahliadol na ideu Tej čo je od všetkého nezávislá a celistvá - a obsahujúca v sebe všetky dokonalosti. Pochopil si že takto dokonalá Boh klamať nemôže pretože " klamstvom sa osvedčuje zlovoľnosť či slabosť a teda k Boh nepatrí".(54). Našiel si teda prazdroj pravdivého znania - tj. takého znania ktorého chápeme jasne a rozlíšene - no dobre vedomý si ľudskej tendencie spočívať niekedy v omyle, pátral si aj v svojej štvrtej meditácii O pravdivom a nepravdivom po príčine toho prečo človek tak mnohokrát v svojich súdoch chybuje. Pochopil si že chyba je vlastne iba zbavenosťou, dočasnou neprítomnosťou istého poznania. Dobre si uvedomujúc že si jedným z tých ktorí takúto nedokonalosť obsahujú si v svojej múdrosti ani na chvíľu si nezapochyboval o tom že je v moci Boh vytvoriť dieľo ktoré je vo všetkých ohľadoch absolútne a u ktorého nepripadá v úvahu možnosť akéhokoľvek omylu. Pokora Ti však prikazovala nespytovať sa Boh na dôvod omylnosti svojho malého ja, vskutku nenáleží človeku ktorý je len kvapkou aby oceánu vyčítal svoju obmedzenosť - ako skvostne si jednu z týchto najväčších múdrostí vyjadril slovami " kedykoľvek skúmame či sú diela Božie diela dokonalé, nemá sa hľadieť na jedno stvorenie zvlášť, ale na súhrn všetkých vecí...to, čo by sa zdalo, nie neprávom, veľmi nedokonalé keby to bolo samotné, je s výmerom časti sveta úplne dokonalé " (53).

Ďalej si skúmal čo je teda onou príčinou možného klamu ktorá bola do človeka vložená ako súčasť onoho veľkého božieho diela, onoho plánu zahaleného rúškou tajomstva. Odkiaľ sa berie tá ničota na okraji ktorej ako Človek pred Boh stojíš ? Vysvetlil si to po zdatnom skúmaní seba samého v skratke takto: v sebe ako vo veci mysliacej si objavil dva prúdy - chápavosť a vôľu. Chápavosť je akoby pasívny agens, je vnímaním veci, je spôsob ako na vec mysliacu - dnes by sme povedali na vedomie či subjektivitu- doliehajú veci, smer je vytýčený akoby od vonkajšieho do vnútorného. Táto chápavosť ako taká je sama o sebe pravdivá - všetko čo je chápané je pravdivé v tom zmysle že je to chápané . Tvrdíš že chápavosť nám bola daná od Boha a ja istotne niesom z tých ktorí by v tomto s Tebou nesúhlasili. Vôľa zas smeruje akoby zvnútra von, od subjektu k objektu, od veci mysliacej do sveta ktorý je mimo nej, určuješ ju aj ako slobodu rozhodovania, ako aktívny agens, a tvrdíš že práve ona je tým čím sa človek s Boh do-týka: " Iba vôľu, čiže slobodu rozhodovania v sebe zakúšam tak veľkú, že nepostihujem žiadnu väčšiu ideu, takže hlavne vďaka nej chápem, že sa nejak vzťahujem k Božiemu obrazu a podobe. Ajkeď je totiž v Bohu vôľa nezrovnateľne väčšia ako vo mne - ako vzhľadom k poznaniu a potencii ktoré sú k tejto vôli pripojené tak vzhľadom k predmetu ktorý je rozľahlejší- predsa, braná formálne a precízne sama o sebe podľa všetkého väčšia nieje: spočíva totiž iba v tom že môžeme niečo učiniť alebo neučiniť " (57). Tvrdíš že vôľa aktu siaha ďalej, je teda väčšia a podobnejšia Boh ako prirodzené svetlo chápavosti a práve v tejto disproporcionalite medzi mohutnosťou chápavosti a vôle nachádzaš onen zdroj možného omylu. Inak povedané, človek má od Boh danú slobodu rozhodovania, slobodu súhlasiť či nesúhlasiť aj o tom čo nechápe jasne. Keď vôľa , napr. v akte artikulácie úsudku, siaha do oblastí neosvetlených chápavosťou , môže sa zmýliť. A naopak, " ak dosiahnem to, že sa vôľa vo vynášaní súdov drží iba toho čo jej chápavosť ukazuje jasne a rozlíšene, nemôžem vôbec chybovať pretože všetko jasné a rozlíšené vnímanie je bezpochyby niečím a teda nemôže byť od ničoho, ale má nutne za pôvodkyňu Boh, totiž Boh nanajvýš dokonalú ktorej odporuje aby klamala, takže je toto vnímanie nepochybne pravdivé " (58). Nesmierne obratne si takto vysvetlit zdroj omylov a ajkeď je mnohé čo možno takémuto výkladu vytknúť ,najmä čo sa týka porovnávania mohutností chápania a vôle, istotne nebude na škodu pokúsiť sa, ako tvrdíš v rozhovore s Burmanom, "zostúpiť do seba a zakúsiť či nemám dokonalú a absolútnu vôľu a či môžem poňať niečo čo presahuje slobodu vôle" . To sa teraz pokúsim učiniť, zaujímajúc sed prinesený z krajiny východnej.

Keď si teda preskúmal prúdy Tvojej mysle a s nimi súvisiacu pravdivosť a nepravdivosť, upriamil si v svojej piatej meditácii O esencii materiálnych vecí, a opäť o tom že Boh existuje opätovne pozornosť na materiálne veci, pýtajúc sa či je u nich možné dospieť k niečomu istému. Nahliadol si na to že rozlíšene môžeš u týchto vecí rozľahlosť do dĺžky, šírky a hĺbky - a je to práve tento Tvoj náhľad rozpracovaný v súradnicovom systéme ktorý zo všetkých Tvojich výtvorov najväčšmi pozmenil chod sveta - a tiež že na veciach materiálnych - rozľahlých môžeš vysledovať množstvo rozdielnych častí ktorým je možné prideliť rozmery, tvary, polohy, miestne pohyby a týmto pohybom trvanie. Zistil si tiež že existujú aj iné súcna - napr. idea trojuhoľníka - ktoré sa možno nenachádzajú nikde mimo Teba, predsa však nemožno povedať že by nejestvovali. Ajkeby si k akémusi n-uhoľníku nikdy nepristúpil pomocou svojich zmyslov, predsa by si svojim intelektom mohol dospieť k mnohým jeho vlastnostiam , podobne ako poznávaš že súčet úhlov v trojuhoľníku je rovný súčtom dvoch úhlov pravých, a tieto dokázateľné vlastnosti by si vnímal rozlíšene a jasne. Tvrdíš " Všetky sú zaiste pravdivé, pretože ich jasne poznávam a preto sú niečo a nie púhe nič; pretože je zjavné že všetko, čo je pravdivé je niečím - a už som obšírne ukázal, že všetko čo jasne poznávam je pravdivé."(65).

Vďaka tomuto vzťahu jasnosti, pravdivosti a aj istej formy súcnosti , vzťahu na ktorom stojí a padá celá Tvoja racionalistická filozofia následne čitateľa opätovne privádzaš k nevyhnutnosti existencie Boh. Argument ktorý predkladáš v tejto predposlednej zo svojich meditácií je argumentom ontologickým kráčajúcim v stopách slova Anselma z Canterbury. Už v tretej meditácii si sa snažil ukázať čo pre Teba znamená, a ako nesmierne mocná jest, idea dokonalého ktorú v sebe nosíš a na základe axiómu že príčina je vždy mohutnejšia ako účinok si sa pokúsil ukázať že príčinou tej prekrásnej ideje ktorá je účinkom musí byť nevyhnutne Boh. Tu však viacej rozjímaš nad jednotlivými akcidentami Najvyššieho a tvrdíš že existencia, súcnosť je prívlastkom ktorý k pojmu Boh patrí rovnako súčet 180 stupňov k trojuholníku či ako pojem svahu k pojmu hory. Boh je Tou u ktorej existencia s esenciou v Jedno spadajú, nemožno ich od seba oddeliť. Aj napriek tomu že si si vedomý že nič neukladá nutnosť toho aby to, čo reprezentuje idea v mysli existovalo aj mimo nej, tj. napr. že z nemožnosti myslieť horu bez svahu ešte nevyplýva existencia hory a z možnosti myslieť koňa s krídľami ešte nevyplýva - či v dobe keď si svoje meditácie pokladal na papier ešte nevyplývala - skutočná materiálna súcnosť budúceho Pegasa; aj napriek znalosti Gaunillovej kritiky a priepasti medzi intencionálnym súcnom v mysli a súcnom uskutočnením, predsa tvrdíš " Avšak z toho že nemôžem myslieť Boha inak ako existujúceho, vyplýva, že existencia je od Boha neoddeliteľná, a on preto naozaj existuje - nie pre to že by to moje myslenie spôsobilo či že by uložilo nejakej veci nejakú nutnosť, ale naopak nutnosť tej veci - totiž Božej existencie - mi určuje takto myslieť: nemám totiž slobodu myslieť Boha bez existencie - to jest nanajvýš dokonalé súcno bez najvyššej dokonalosti - tak, ako mám slobodu predstavovať si koňa s krídlami alebo bez krídeľ. "(67)

Ak Ti to náhodou na Tvojom posmrtnom lôžku uniklo tak vedz že tento Tvoj argument bol prekrásne skritizovaný Kantom keď svetu oznámil že existencia istotne nieje predikátom žiadnej veci - verím že uznáš že do tejto búdy môžeš poslať bieleho psa a do tamtej búdy môžeš poslať psa čierneho, a že dokonca ešte môžeš aj do tejto búdy poslať existujúceho psa, ale veľmi ťažko pošleš do tamtej búdy psa neexistujúceho. A tak sa mnohí (ne)znalí nad Tvojim ontologickým dôkazom iba pousmejú a poukážu na Tvoju neznalosť moci jazyka. Ja však čoraz silnejšie pociťujem že keby si nebol presvedčený o pravdivosti Tvojej veci a Boh ktorú v sebe nosíš, istotne by si nedosiahol úspech - a najlepšie zo všetkého prekonáva veky pravda. Tvoj bodový Boh jest a jeho obraz je semienkom zasiatým v ľudskom "ja" ako najprvotnejšia z idejí- toť piliér Tvojej filozofie, Boh ako prvotná príčina na ktorej všetko závisí a z ktorej všetko vyviera, Boh ako zdroj a koreň rozlíšeného a jasného chápania - pravdy.

Od prvotného spochybnenia si tak napokon dospel k nezlomnému presvedčeniu že,keďže dobrotivá Boh neklame, jestvuje všetko čo vnímaš jasne a rozlíšene. Po získaní tak pevnej pôdy pod nohami si tak v svojej poslednej a najdlhšej meditácii O existencii materiálnych vecí a o reálnej odlišnosti mysle od tela môžeš dovoliť postupne opustiť ríšu metafyzickú a geometrickú a opätovne začínaš tématizovať ríšu fyzickú a empirickú - svet vnímaný zmyslami, svet jestvovania rozľahlých vecí, svet tela. Ajkeď je dualistická substanciálna rozdieľnosť medzi res cogitans a res extensa až do dnešných dní spájaná s Tvojim menom a je jej vytýkané že sa Ti nedostatočne podarilo objasniť ako môže telesná substancia ovplyvňovať substanciu mysliacu a vice versa zdá sa mi, akoby si si aj tohto problému bol vedomý a snažil sa ho vyriešiť poznatkami ktoré Ti boli v čase písania diela dostupné. Za miesto kde sa vzájomne ovplyvňuje myseľ a telo, za sídlo ega si zvolil šišinku - drobné priam až bodovité teliesko uprostred mozgu ktoré mudrci z krajiny východnej nazývajú aj tretím okom a toto vzájomné ovplyvňovanie ktorého neobjasnenie Ti mnohí vytýkajú Tvoja intuícia objasňuje v odpovediach Burmanovi: " Keď sú vonkajšie predmety činné vzhľadom k mojim zmyslom a malujú do nich svoju ideu či skôr tvar, potom myseľ ktorá si všíma predstavy, ktoré sú takto vymalované v šišinke zmyslovo vníma, pokiaľ sú však predstavy vymalované nie vonkajšími v ecami ale samotnou mysľou, ktorá si ich bez účasti vonkajších vecí v mozgu báji a dáva im formu, potom sa jedná o predstavovanie si ".

V svojej dobe si nemohol vedieť nič o jemnejších neuronálnych štruktúrach mozgovej kôry a prúdoch elektromagnetických polí ktoré sú podkladom celej skutočnosti a ku ktorým dnes smerujú vedci držiaci sa Tvojej metódy, preto Ti nemožno klásť za vinu že sa celou Tvojou filozofiou nesie motív bodového "ja" spätý práve s oným drobulinkým telieskom uprostred mozgu. V svojej poslednej meditácii nám predkladáš obraz ľudského tela ako mechanického stroja, automatu-škatule v ktorej je všetko poprepájané akoby povrázkami či kladkami a do ktorej Boh vdýchla ducha "ja". Dobre však vieš že celá vec je oveľa komplikovanejšia keď hovoríš " nepatrím k svojmu telu iba ako patrí lodník k lodi, ale som s ním čo najpevnejšie spojený a akoby prepletený " (81). Následne sa snažíš ilustrovať na pár patologických prípadoch smädu či bolesti v nohách príčiny prečo nás telo a zmysly zvyknú klamať - a že ani táto občasná lživosť zmyslov nieje v rozpore s nekonečnou dobrotivosťou Boh. Práve v týchto miestach keď sa snažíš poskytnúť vysvetlenia z oblasti anatómie sa miestami mýliš, no intuícia ktorú preukazuješ na iných miestach naopak svedčí o hlbokých, z pravdivého zdroja vyvierajúcich, náhľadoch do podstaty telesného a to v období keď nikoho nenapadali pojmy ako "bunka" či "evolučná teória" anilen v snoch.

Napokon teda v závere po rozvažovaní nad dobrotivou Boh stvorenou prirodzenosťou ľudskou dospievaš k zisteniu že zmysly oveľa častejšie naznačujú pravdu ako nepravdu aby si nakoniec definitívne znegoval svoju prvotnú negáciu slovami " je nevyhnutné zavrhnúť premrštené pochybnosti predchádzajúcich dní ako smiešne ".(79) A tak sa po strastiplnej prechádzke krajinou filozofických tieňov nakoniec vraciaš naspäť tam kde si začal no v rukách už máš odpoveď aj na onú otázku zlotrilého démona v ktorého moci bolo aby zamenil sen za deň: " Pokiaľ sa naskýtajú veci u ktorých rozlíšene pozorujem odkiaľ, kde a kam ku mne prichádzajú, a ich vnímanie spájam bez akéhokoľvek prerušenia s celým zostávajúcim životom, som si úplne istý že sa naskýtajú vpriebehu bdenia a nie v snoch. A pokiaľ mi potom, čo k ich vyšetreniu povolám všetky zmysly, pamäť a chápavosť ani jedno z toho neohlási nič, čo by odporovalo ostatnému nemôžem o ich pravdivosti vôbec pochybovať . Z toho že Boh neklame totiž vyplýva že sa v tom vôbec nemýlim" (90).

Verím že v predchádzajúcich slovách som preukázal dostatočné pochopenie Tebou predložených myšlienok. Aby som to v skratke zhrnul - najprv sa Ti pochybnosť stala božstvom a nemal si nič okrem nej, vytrval si však až si napokon našiel istotu vlastného ja od ktorej si postúpil ešte hlbšie k najpevnejšej istote ktorú označujeme znakom Boh a v ktorej si našiel onen Archimedovský pevný bod. Potom čo si našiel tento svetlom ožiarený poklad si otočil kormidlo o súčet dvoch pravých uhlov - najprv si rozvinul vlastnosti ktoré nutne náležia Boh, potom si rozvinul vlastnosti ktoré náležia Tebe od Boh danej prirodzenosti až si napokon dospel aj k istým rozlíšeným a pevným pravdám o veciach ktoré sú nezávislé od Tvojej vôle. Možno povedať že oným lživým démonom bola samotná prvotná pochybnosť - bez jej dočasnej prítomnosti by si však, nakoniec, tak pevne nespočinul v prístave Boh. Vskutku prekrásnu sériu si v svojich Meditáciách svojmu čitateľovi pripravil - najmä tomu ktorý uvedené pokyny nielen číta ale aj koná.

Je istotne škoda že sa k Tvojim Meditáciam dostávam v tak pohnutých časoch a nemôžem im momentálne venovať o moc viac času ako iným úlohám ktoré musím vrámci svojich slobodných štúdií vykonať. Ak však dobrotivá Boh dá, tak sa k Tvojmu mocnému dielu ešte vrátim a to najlepšie v Tvojom materinskom jazyku. Potom Ti predložím sadu námietok z ktorých teraz spomeniem iba jednu jedinú:

Tvrdíš že "v eľký rozdieľ medzi myslou a telom pozorujem predovšetkým v tom, že telo je zo svojej prirodzenosti vždy deliteľné, zatiaľčo myseľ je úplne nedeliteľná: pretože keď ju, teda seba, nakoľko som iba vec mysliaca, uvažujem, vôbec v sebe nemôžem rozlíšiť časti, ale chápem sa výhradne ako jedna a ucelená vec". (86). Namietam: meditujúc ako podľa Tebou skryto popísaných pravidiel, tak podľa pravidiel prichádzajúcich z ríše východnej, skoro vždy v zornom poli môjho vedomia ,ktoré by si Ty nazval chápajúcim ja, vidím defilovať množstvo myšlienok - obsahov mysle ktoré sa aktivujú jedna za druhou či i zároveň na základe nemnohých pravidiel. Preto musím súhlasiť s nasledovateľom insulárnej Tradície voči ktorej Ty si stál v opozícii , mužom menom Wittgenstein ktorý tvrdí: "myslenie spočíva v uskutočňovaní operácií so znakmi".

Objasňujem: Keď moje vedomie nahliada na svoje obsahy, JE týmito obsahmi. Myseľ a jej obsah v jedno spadajú, sú funkčne identické. Vec mysliaca v určitom momente nieje ničím iným ako mohutným komplexom v nej javiacich sa znakov - a je teda deliteľná práve na tieto znaky - ktoré sú samozrejme následne tiež rekurzívne deliteľné a analyzovateľné. Toto meditujúci musí nevyhnutne vidieť a som si istý že to vidíš aj Ty a celé nedorozumenie je len prejavom zdravej hádavosti filosofa.

Týmito znakmi ukončujem toto rétorické cvičenie, pevne dúfajúc že sa neobraciaš v hrobe, pretože sa v ňom ešte len obracať budeš.


Čo najsrdečnejší pozdrav posiela nesmrteľnej duši slovutného Reného Cartésia
Daniel Hromada

P.S. to s tým hrobom máš za to že si Gassendiho nazval hovadom