včera večer sme poodsúvali nábytok a pustili Nouvelle Vague, spolu sme tancovali a susedia na nás búchali, veľa hodín a porušený nočný kľud a nám sa tak nepáčilo a tak sme sa pohybovali na parkete bez hudby, do zvuku kvapiek dažďa a uvažovala som, či raz budeme len my dvaja, naozaj bývať tu, alebo tam, s malými deťmi
a vyberieme sa na túru obzerať húsenice na ceste, dážďovky a muchotrávky, vravieť, že tie sa nejedia, ale sú najkrajšie, zbierať len dubáky a myslieť na voňavú hubovú polievku, ktorú mi vždy varievala mamka, vždy v sobotu, nie iný deň, lebo potom stráca čaro,
je tretia adventná nedeľa, boli sme vo vianočnom mestečku, drevený betlehem ako každý rok, veľa svetielok na stromčeku,
vôňa klobásky a zemiakových placiek, skalický trdelník, dlhý dlhý rad a aj ja by som sa tam postavila, keby neboli 3 stupne pod nulou, keby sa mi chcelo stáť, na pódiu vystupovala zvláštna kapela, mne nelahodiaca, bezdomovec sa tacká z jednej strany na druhú, opiera sa o smetiak - medovina, vianočný punč či varené víno, neviem, ale pôsobí,
o týždeň budeme aj my zdobiť stromček, v dome rodičov, pri štedrovečernom stole sa pomodlíme a zaspomíname na tých, ktorí s nami nie sú, pre ktorých sme aj tanier prichystali, jedno miesto voľné,
áno, ešte týždeň a ja ešte nemám pre nich darčeky, ja sprostá som si nechala nákupy na poslednú chvíľu, tak ako každý rok a vždy na nový rok si dávam predsavzatie, že chcem byť presná a chystať veci dopredu a nikdy sa mi nedarí, asi je to znak nejakej nevyspelosti, aj keď roky už na to mám,
neviem a neviem.
