Vidím ťa. Vyzeráš, že zvládneš hocičo, pokiaľ ide o druhých a hovoríš mi ako toho dokážeš zvládnuť ešte oveľa OVEĽA viac. Prídeš mi unavená, no som si istá, že ak by bolo treba, zdvihla by si aj celý autobus vlastnými rukami. Nepochybujem o tom. Tvoje veľkorysé srdce má určite bicepsy.
Ak by sme sa spolu ocitli v múzeu tvojho života a ty by si bola moja sprievodkyňa, povedala by si mi: „Nasleduj ma prosím. Teraz sa presunieme do mojej obľúbenej sekcie AKO BYŤ DOBRÝM ČLOVEKOM A POMÁHAŤ DRUHÝM“.
V tejto sekcii je toho skutočne veľa, čo stojí za obdiv. Celkom pochopiteľne by sme tu mohli stráviť aj celé hodiny... no moju pozornosť upútala susedná sekcia, pár metrov od tejto. Hmm. Je tam červená páska a veľký nápis „VSTUP ZAKÁZANÝ“. Zaujímavé. Zakázané veci vždy podnecovali ľudskú zvedavosť a tak sa zakrádam potichúčky dnu.
Wow. Táto sekcia vyzerá úplne inak – je zanedbaná, ošumelá a je takmer úplne prázdna, ak nepočítam zopár starých zaprášených harabúrd, ktoré sa tam povaľujú. Na zemi leží pôvodná tabuľa s názvom sekcie „AKO BYŤ DOBRÝ SÁM K SEBE A MAŤ SA SKUTOČNE RÁD“
Ďalšie podkategórie, ktoré sa v tejto sekcii nachádzajú sú – „Ako sa hýčkať“, „Ako si odpustiť“, „Ako sa venovať veciam, ktoré ti prinášajú radosť a nie sú nutne filantropické.“ „Ako sa nebrať príliš vážne“, „Ako sa k sebe správať s úctou a láskou“. Všetky z týchto oblastí boli zapadnuté prachom a očividne sa im od teba nedostávalo veľkej pozornosti.
Ak by som zobrala metlu a začala upratovať v tvojej zaprášenej sekcii „SebaLásky, SebaPrijatia a SebaHýčkania“... asi by si ma poslala nech na tej metle radšej odletím odkiaľ som prišla alebo sa mýlim? Ak by som ti kúpila poukaz na masáž, asi by si ma tiež vysmiala, že ty na to nemáš teraz čas. Nie som ďaleko od pravdy, však?
A tak ti radšej nehovorím, čo máš alebo nemáš robiť.
To vieš aj tak iba Ty najlepšie.
No predsa len odo mňa (z lásky) dostaneš zabalenú zbrusu novú prachovku na Vianoce. A ešte ti tam pribalím aj štetec a plátno. Lebo viem, že miluješ maľovanie. Áno, vysmeješ ma, som na to pripravená, ale potom, o niekoľko týždňov, keď budeš sama, zoberieš do rúk štetec a namočíš ho do vody.
Iba tak z čistej zvedavosti sleduješ ako voda steká po štetci a ako pobozká červenú farbu. Dotkneš sa plátna a v tom momente stratíš všetok pojem o čase. Dáš si rande sama so sebou a staneš sa opäť tým hravým dievčatkom, ktoré tak veľmi zbožňovalo maľovať, keď bolo malé.
Čas plynie a ty ani nevieš ako a tvoja sekcia sa obohatí o štetec a o obraz, ktorý si namaľovala. Postupne sa začínaš cítiť oveľa veselšie a spontánnejšie a tvoja sekcia „Čo robím pre seba“ začína prekvitať. Prechádzka po tvojom múzeu začína teraz naberať úplne iný rozmer.
Lišiacky sa na mňa pozrieš a pošteklíš ma prachovkou z Vianoc. Už dávno som v tvojich očiach nevidela tento záblesk hravosti. Mám úsmev na perách, ale nie príliš nápadný, aby si neodhalila môj malý plán. Aj keď si ho možno už dávno odhalila a asi je to úplne jedno. Dôležité je, že v tebe opäť vidím radosť, ktorú som nevidela už roky.
Netancuješ, aby ti tlieskali. Nemaľuješ, aby si niekoho očarila.
Prečo to robíš? Odpoveď je jednouchá. Lebo!!!
Lebo chceš.
Lebo to miluješ.
Lebo ťa to baví.
Lebo ti to prináša hlboké uspokojenie.
Lebo tvoja duša po tom vždy túžila.
Lebo, keď sa okúpeš v tomto pocite, je z teba silnejší, odvážnejší, veselší človek.
Jednoducho Lebo.
Lebo si sa naučila ako zveľadiť aj túto dôležitú sekciu v tvojom nádherne pestrom živote.
Lebo. Lebo. Lebo!
Tvoja radosť je nákazlivá. Preniesla si ju aj na mňa!
Ani nevieš ako a zase pomáhaš druhým :) Tentoraz trochu inou metódou.
Huráá
