-Čo máš dnes v pláne?
-Robiť chyby.
Chybami sa človek učí. Bodka.
Kto neurobil žiadnu chybu, nikdy nevyskúšal nič nové!
Chybám sa proste nevyhneme, sú dôležité a mali by sme sa s nimi naučiť žiť. Budú nás sprevádzať po celý život :)
Pozor na to, že chyba opakovaná viac než raz, je rozhodnutie. S každou chybou prichádza ponaučenie. A keď sa poučíme, nabudúce už rovnakú chybu nespravíme. A keď spravíme, tak to už nie je chyba, ale rozhodnutie.
So starobou sa blíži smrť. Preto, si ľudia "na starých kolenaćh" uvedomia skutočné životné hodnoty. Veľa času strávia spomínaním. Aké to bolo v ich dobe, spomínajú na rôzne udalosti, dobré aj zlé, na všetko čo stihli prežiť.
Viete, a tam začína práve spomínané peklo alebo nebo na zemi....
Vidím nepokojného starčeka... Ako sa nedokáže ani na chvíľu upokojiť. Pozerá televíziu, stále o niečom hovorí a zamestnáva svoju myseľ.
Potom vidím babičku, ktorá iba sedí a v pokoji sa usmieva, teší ju krása obyčajných vecí, miluje život a nepotrebuje sa stále niečim rozptyľovať a zamestnávať. Dokáže sedieť v tichu a s úsmevom spomínať na svoj život. Aj keď tam rozhodne boli veľmi ťažké chvíle, pri spomienke na svoj život má úsmev na tvári.
A to je nebo . . .
Vidím to, pretože sú to moji vlastní starí rodičia.
Síce prežili život spolu, ale každý ho na konci prežil úplne inak.
Starí rodičia mojej kamarátky boli veľmi krutí ku svojim deťom. Neprejavovali deťom žiadnu lásku a vychovávali ich veľmi autoritatívne a nerešpektujúco. Nikoho nesúdim. V tej dobe to bolo ťažké, pre všetky strany. Ale títo ľudia majú dnes viac ako 70 rokov a čo sa stalo.... Starček dostal Alzheimera. Na všetko zabudol. Mentálne je na úrovni 4 ročného dieťaťa. Nosí plienky a hrá sa s hračkami. Ako prvé mi napadlo, že si túto chorobu privolal na pomoc, aby nemusel čeliť spomienkam na svoj život, na svoje správanie voči deťom, manželke a iným. Pravdepodobne by mu to nedalo pokojné, nerušené a ľahké dožitie. Teraz keď si nepamätá, aspoň netrpí...
Je to iba môj názor. Je celkom možné, že to tak vôbec nie je :) Ale mne to dáva veľký zmysel.
Aký život si prežijeme tu a teraz. Akí sme vo vzťahu sami k sebe. K ostatným. K rodičom, k deťom, k tým čo sú v sociálnom rebríčku menej ako my, k zvieratám, k životnému prostrediu..... Tak to všetko sa nám v starobe, alebo pred smrťou zúčtuje a vráti v podobe neba, krásneho úsmevu a vnútorného pokoja, alebo pekla, utrpenia a vnútorného nepokoja.
Vnútorný pokoj je odmenou. Nemať ho znamená trpieť.
Chybám sa nevyhneme. Urobíme ich nespočet. Ale zároveň by sme mali myslieť aj na to, že pokiaľ sa chceme pri spomienke na život usmievať, mali by sme dať tomuto svetu čo najviac dobrého.
Každý z nás sa sem narodil, aby obohatil svet a ľudí, ktorí v ňom žijú.
Veľa šťastia :)
