Malinké deti sú nevinné a zároveň naivné. A práve preto, aké semienka sa do nich zasejú, také tam zostanú a neskôr vyrastú...
Každé jedno dieťa v niečom vyniká a v niečom zas nie. A to je úplne v poriadku. Školy by mali akceptovať a podporovať individualitu a rôznorodosť detí. Slabé stránky by sa mali spriemerovať, prípadne ak nám dokážu pomôcť v našej silnej stránke, tak zdokonaľovať.
Silné stránky, ktoré každý jeden človek má, by sa mali rozvíjať a mala by v nich byť väčšina pozornosti. (pozn.: ak vás táto tématika zaujala, odporúčam online rozhovory s Janom Muhlfeitom)
Janka Chudlíková, skvelá koučka, nám na jednej prednáške povedala: „ Keď budete chcieť robiť všetko perfektne, zostanete priemerní. “ Ach. Prečo nás toto neučili už v škôlke?!
Vyžadovať perfektné známky, perfektné výkony, perfektné správanie ide ruka v ruke s prehnanou kritikou a úzkosťou. Ja som sa kedysi nevedela učiť priemerne. Závidela som ľuďom, čo sa nemuseli veľa učiť a stačili im priemerné známky. Tŕpla som v lavici keď som bola nepripravená a trápila ma každá jedná zlá známka. Nechcela som zničiť svoju reputáciu múdreho dievčatka. Sklamala by som seba a hlavne...druhých (v tej dobe rodičov a učiteľov).
Túto moju „skvostnú“ vlastnosť potom v dospelosti samozrejme odzrkadlovali ostatné oblasti:
Moje vzťahy, kedy som bola maximálne kritická a túžila som po dokonalosti.
Môj prístup k životu, kedy som si vyčítala každý neúspech. Dokonca som si ho dokázala znovu a znovu prehrávať aj niekoľko dní.
Raz poobede mi zavolala moja mladšia sestra s plačom, že nezvládla nejakú skúšku v škole. Ukľudňovala som ju a snažila som sa, aby zamerala svoju pozornosť radšej na budúcnosť a nech tento neúspech nechá v minulosti. Po rozhovore už neplakala a bola mi vďačná. Aký pekný dar som dostala do vienka... Schopnosť podporovať druhých... Až na to, že som úplne zabudla podporovať samu seba. Ak šlo o problémy ostatných, bola som ten najlepší poslucháč a terapeut. Ak šlo o moje vlastné problémy a neúspechy, bola som ten najväčší kat a kritik. Vtedy ma „osvietilo“. Tak, ja dokážem podporovať druhých, ALE SEBA NIE?!!!!! Ako to je možné?! Moje vnútro potrebovalo toľko lásky, nekritiky a pochopenia odo mňa samej!!! Tak som si to dožičila. Vypla som ten kritický hlas. Začala som sa chváliť. Prestala som si prehrávať neúspechy. Začala som sa vnímať kladne. Šlo to pomaličky a nie hneď. Ale odkedy som prestala túžiť po dokonalosti, prestala som sa za všetko prehnane kritizovať a prijala som sa aj so svojimi chybami, žije sa mi ľahšie:)
Chcem byť perfektný rovná sa Nikdy nie som dosť dobrý pretože Stále existuje niekto lepší ako ja.
Nevravím aby sme prestali túžiť a zdokonalovať sa. Ale všetko v zdravej miere. Tam kde to bude hraničiť, spoznáte ľahko. Dlhodobo Vám to neprináša radosť a vyčerpáva vás to .
Dokonalosť neexistuje, pretože je vnímaná očami toho, kto sa pozerá. Pre mňa bude dokonalosť niečo iné ako pre Vás. Prestaňme medzi sebou konečne súťažit o to, kto je lepší. Ako som sa dozvedela od môjho čitateľa:), pôvodný význam slova súťažiť je SPOLOČNE ŤAŽIŤ. Začnime sa teda navzájom obohacovať a spolupracovať.
Naši rodičia nás vychovávali tak, ako najlepšie vedeli. Buďme im za to vďační a v žiadnom prípade ich neobviňujme a „nekritizujme“ ;).
Robíme chyby a máme nedostatky. Áno, a je to úplne v poriadku. Neúspech patrí k životu. Vďaka chybám rastieme. Každý máme svojho vnútorného kritika, ale našťastie máme všetci aj ten pozitívny, láskavý a povzbudivý hlas, ktorý nás vie dostať z tmy na svetlo.
Je len na nás, ktorému dovolíme prehovoriť.
Nech sa nám v tom darí
