Ako dospelí jedinci sme schopní lepšie porozumieť naším emóciám. Predovšetkým naším negatívnym emóciám, ako je strach, hnev, hanba či smútok. V 5 rokoch sme nemohli mentálne pochopiť, čo bola naša chyba a čo nie. Deti si berú VŠETKO osobne a často sa obviňujú za to, čo sa stalo, aj keď to nezavinili. Napríklad rozvod rodičov, hádky a podobne. Každý z nás je viac či menej poznačení a odnáša si so sebou svoje vlastné traumy. Je to fakt a je to niečo, čo sa dá minimalizovať, ale čomu sa nedá úplne vyhnúť. Musíme sa s tým zmieriť a nebáť sa si to priznať. Nie je to hanba, je to súčasťou života.
Nesieme si teda batôžtek, v ktorom sa nachádzajú okrem všetkých skvelých a krásnych vecí, ktoré sa nám udiali, aj rany a naše boliestky. Dobrou správou je to, že s vekom má potenciál narastať aj naša emočná výbava. Čím sme starší, tým máme šancu lepšie (mentálne) porozumieť sami sebe a analyzovať, prečo sa cítime, ako sa cítime a čo je potreba urobiť, aby sme pocítili úľavu.
Ako deti sme 100% závislí na ľuďoch, ktorí nás vychovávajú a nemôžme si dovoliť stratiť ich lásku. Je to veľmi rozumné a pochopiteľné z pohľadu malého dieťaťa robiť všetko preto, aby prežilo a zaistilo si rodičovskú lásku. Ako deti sa tak naučíme aj rôzne stratégie, ako napríklad potlačiť svoje pocity a ísť proti sebe, len aby sme si zaistili lásku. Tieto stratégie sú v útlom veku opodstatnené a (aj) logické.
S tým 5 ročným dieťaťom máme stále spoločné strachy a túžby, ale zároveň máme aj jednu novú možnost, ktorú sme vtedy nemali - máme možnosť stať sa svojím vlastným rodičom. Vlastne to nie je možnosť, ale stane sa to či to chceme alebo nechceme. A znovu budeme 100% závislí na rodičovi, ale teraz už na tom, ktorého máme v sebe. Či si to uvedomujeme, alebo nie. Možno tomu nedáte rovnaký názov ako ja – rodič, možno to pomenujete inak, ale ide o to, že máte v sebe ako dospelý človek dve figúrky – jedna je tá, ktorá pocíti emóciu a druhá je tá, ktorá zareaguje na emóciu. Keď sme boli deťmi, tak sme si túto druhú figúrku nemohli uvedomovať. A stala sa preto automatickou reakciou, ktorú v sebe máme doteraz.
Verím tomu, že vekom sa môže stať toto – zoberieme si toho nášho vnútorného rodiča pod lupu a začneme sa viac zaujímať o to, prečo sa cítime ako sa cítime a prečo reagujeme tak, ako reagujeme. Začneme si klásť hlbšie otázky, začneme sa viac zaoberať našimi pocitmi a staneme sa sami pre seba presne takými rodičmi, akých momentálne pre seba najviac potrebujeme – takí, ktorí budú počúvať, takí ktorí sa budú zaujímať, takí ktorí budú prísni ale láskaví, takí ktorí budú podporujúci a láskyplní.
Je to dlhá cesta, ale nie je sa kam ponáhľať. A aj najmenší krok sa počíta.
L.
