Všetci sa niečoho bojíme. Strach zo samoty, z pavúkov, z opustenia, strach, že zlyhám, že nenaplním svoj potenciál, že urobím zle rozhodnutia, strach, že si nenájdem prácu, že niečo nezvládnem.
Strach nám sedí na pleci a radí nám čo robiť. Je to ale dobrý radca? No... väčšinou nie.
Keď sa hlbšie zamyslíte nad tým, čo vám spôsobuje strach, prečo ho vôbec v sebe máme zakorenený, zistíte zaujímavú vec. Väčšina toho strachu nám vôbec nepatrí! Je to strach, ktorý do vás vštiepili rodičia, starí rodičia, partner, učitelia, autority, kamaráti. Tí všetci vám chceli dobre, ale tak trochu vás zastrašili a povedali vám "ach jaj, len si daj pozor, svet je nebezpečný, ľudia sú zlí, radšej nikam nechoď, neurob chybu!". Je to ich strach, nie váš. Tak prečo sa ním riadiť?
Keď sa vo filme Harryho Pottera pýtali čoho sa bojí, odpovedal, že sa najviac bojí samotného strachu. Podľa môjho názoru je nutné brať strach ako spoločníka, ktorého sa nezbavíme, len si z neho nesmieme spraviť nepriateľa. Nesmieme sa báť až príliš a hlavne si nesmieme pripúšťať obavy ostatných. Je síce pekné, že sa o nás niekto bojí, ale to je tak všetko. K čomu je potom život, keď nezažijeme odvahu, iskierku vzrušenia, keď sa občas nepopálime a nezažijeme nejaké dobrodružstvo?
Keď sa potrebujete rozhodnúť, započúvajte sa do svojho vnútra. A keď vám začne strašiť, tak pozdravte známeho kamaráta a povedzte mu, že tentokrát sa ním nenecháte ovplyvniť.
Veľa odvahy a nebojácnosti! Svet potrebuje jedincov, ktorí sa už konečne prestanú báť.
Lebo ako hovorí pán Bukowski: Svet patrí tým, ktorí sa z neho nepo*erú! :)
