Ver, že
.... sa ti deje všetko presne v pravý okamih
.... sa všetko deje z nejakého dôvodu ( aj keď ešte nevidíš súvislosti, nechaj to tak a ver, že je to pre teba správne)
To všetko sú vety, ktoré vám v bezradných situáciach pripadajú ako z inej planéty. Nechcete ich počuť a odmietate im veriť.
Bola som vo veľmi podobnej situácií. Všetko sa mi začalo rúcať pred očami. Všetky moje plány. Nič mi nevychádzalo, v práci, v škole, v osobnom živote. Začala som byť veľmi frustrovaná. Začala som to všetko zveličovať a utápať sa v tom. Videla som všetko čierno-biele. Nič mi nedávalo zmysel.
Najhoršie pre mňa bolo prijať fakt, že NIE VŠETKO mi bude v živote vychádzať podľa plánu. No, čo už. Dievča musíš sa s tým zmieriť. Taký je život. Lenže pre niekoho ako som ja, kto nemá rad neistotu a chaos, to bolo a stále je veľmi ťažké.
Každý deň som si opakovala: Všetko sa deje z nejakého dôvodu!!!! Asi to tak malo byť!!! Ver tomu, ver tomu...
Rozhodla som sa s tým nebojovať. Proste som bola nervózna a nešťastná. Áno. Mám na to právo prežiť si svoje emócie a pocity. Neskrývala som to.
Prešlo zopár dní a už mi to začalo docvakávať. Aha.... Asi som si mala uvedomiť, že príliš všetko plánujem a kalkulujem. Asi to mala byť lekcia : Ver svojmu životu. Že ta vedie správnym smerom.
Je to tak. Som človek, ktorý je netrpezlivý, nechce čakať a strácať čas. Chce vidieť výsledky hneď. Je pre mňa ťažké sa iba tak unášať a robiť veci pomaličky krôčik po krôčiku. Som impulzívna a nedočkavá. Preto to bol pre mňa obrovský problém, zrazu sklopiť hlavu a povedať si : „Fajn. Budem teda veriť, že to tak malo byť. Chvíľu si počkám a uvidím ako sa všetko vyvinie. “
Zrazu mi došlo, že to čo som považovala pred pár dňami za najväčšiu katastrofu pre mňa odrazu predstavovalo veľkú úľavu. To, že mi dali v práci voľno, mi dovolí venovať sa viac škole. Zmierni sa napätie ktoré som pociťovala a budem mať viac času na seba. To je iba jeden z mnohých príkladov, kedy som si začala uvedomovať súvislosti.
Samozrejme môže ísť aj o vážnejšie veci. Vtedy nechceme počuť, že sa to udialo z nejakého dôvodu. A že to uvidíme až na to budeme pripravení. Veľmi dobre ten pocit poznám. Ale je to skutočne tak. Všetci veľkí učitelia, vrátane Steva Jobsa vravia to isté: „Je to o prepájaní bodov“. Aby ste ale mohli prepojiť tieto body, potrebujete veriť životu. Všetko čo sa vám deje, dobré i zlé, sa deje pre váš rast a pre vaše dobro. Aj keď to ešte zatiaľ nie je viditeľné.
Čo mne osobne, ešte veľmi pomáha pri prekonávaní problémov (a nezáleží teraz na povahe problému, či sa jedná o banálny alebo veľmi vážny problém) je práca v nemocnici. Pracujem s deťmi na oddelení psychiatrie. Je to krásna práca. Deti sú deti. Či už choré alebo zdravé. Práca s týmito deťmi ma núti vrátiť sa nohami na zem a uvedomiť si, že ja vlastne žiadne reálne problémy nemám. Že je tu toľko ľudí, ktorí riešia základné existenčné problémy (typu nemám jedlo a pitnú vodu), alebo ľudia, ktorí nemali v detstve dostatok lásky a pozornosti..
Za čo všetko môžeme byť v živote vďační. Ako často si to vôbec neuvedomujeme a berieme tieto veci ako samozrejmosť. Vďačnosť mi otvorila všetky dvere ku šťastiu. Je to tá najrýchlejšia cesta k spokojnosti. Neberme život ako samozrejmosť.
Moja veľmi dobrá kamarátka Verča, mi raz povedala krásnu vetu, ktorá sa stala mojou každodennou mantrou : „To, že žijem neberiem ako samozrejmosť. Ďakujem za to, že môžem žiť, chodiť, vidieť, počuť.“
Ďakujme za to , že môžme žiť.
:-)
