To boli veci na ktorých záležalo a na ktorých sa makalo.
Niečo vo mne ma ale prinútilo začať myslieť inak. Prišla som na to, že som tak nejak po ceste zabudla sama na seba.
Podelím sa s Vami teraz o môj rozhovor s jednou kamarátkou:
„Vieš... bojím sa, že keď už budem stará a nebudem mať tých 5 rokov praxe, nebudem to mať v životopise, tak ma tá super renomovaná firma nevezme. Budem pre nich už príliš stará a bez skúseností.“
„A chceš pracovať pre takú firmu?“
„Hm. Tak takto som sa nad tým ešte nikdy nezamyslela......“
To je ono!! Často zabúdame sami na seba. Proste sa o niečo snažíme, ale nepýtame sa sami seba, či to skutočne chceme my, alebo to chce naše okolie od nás. Na slovo životopis som začala byť alergická. Ok. Chceme to mať čierne na bielom, na tom kuse papiera, že sme teda niečo dokázali a zvládli (škola, práca atd.). Dokonca nám môže zaistiť skutočne úspešnú kariéru a finančnú nezávislosť. Vôbec to neodsudzujem. Ale nerobme to iba kvôli tomu, že je to správne. Že to chce naše okolie, alebo naši rodičia. Nerobme to zo strachu o budúcnosť. Robme to preto, že to chceme. Pýtajme sa sami seba : „Naozaj to chcem?!“
Ako povedal Jan Muhlfeit : „Nech nieste tí, ktorí budú celý život šplhať po rebríku a až na konci zistia, že ho opreli o zlú stenu.“
Pred pár týždňami som bola na jednom pohovore, kde sa ma slečna automaticky pýtala : „Tak poď, povedz niečo o sebe, prečo by si ty mala byť ideálna kandidátka!“ To ma dostalo. Nechcela som predávať samú seba, pokiaľ som si nebola sto percentne istá, že je to spoločnosť pre ktorú chcem pracovať. Prišla som sem, aby som sa aj ja dozvedela niečo o nich! Tak som slušne v skratke povedala niečo o sebe.
A zároveň som sa jej opýtala: „ A prečo by som mala chcieť ja pracovať pre Vás? Čím ma Vy presvedčíte?“ . Veď ide aj o môj čas a energiu! Ja ju nerozdávam zadarmo. Nechcela som byť nevďačná alebo drzá. To v žiadnom prípade. Ale pokiaľ ma firma bude vnímať, že som v podstate nič a oni sú všetko, tak veľmi rada ušetrím čas sebe aj firme. Po chvíli, keď som si v hlave urobila názor po ešte ďalších otázkach, som sa so slečnou rozlúčila a odišla.
Myslím si, že je dôležité vedieť o svojej hodnote, aj keď to ešte nie je čierné na bielom, na tom zázračnom papieri zvanom Životopis.
Život je dôležitejší ako životopis a každý by sa mal podrobiť dôkladnejšej analýze a klásť si otázku „naozaj to chcem?“. Na svete by bolo omnoho viac ľudí, ktorí milujú svoju prácu. Ubudlo by workoholikov, nepríjemných predavačiek, podráždených servírok a ľudí, ktorí svoju prácu vykonávajú neradi.
Zvykla som si myslieť, že za moje šťastie aj nešťastie sú zodpovední iní. Cudzie okolnosti, ktoré neovplyvním. Keď sme nešťastní, tak chceme NIEČO ZMENIŤ! Nepáči sa nám náš súčasný stav. Chceme byť niekde inde než sme, s niekým iným než sme, alebo čokoľvek iné, ale nepáči sa nám realita, skutočnosť, ktorú práve zažívame. V poriadku. Je fajn, že chceme viac a že sa chceme mať lepšie.
Lenže.....Za svoje šťastie i nešťastie si zodpovedáme sami. Tomu verím. Preto by sme za to konečne mali prevziať plnú zodpovednosť, prestať sa sťažovať a začať robiť veci, ktoré nás napĺňajú a pri ktorých sa cítime potrebne a dobre.
Znovu, želám Vám i sebe veľa odvahy ísť proti prúdu a vydržať.
Lebo ako povedal môj milovaný Gandhi: Najprv vás ignorujú, potom sa vám smejú, potom s vami bojujú a potom vyhráte :)
