Je letný večer. Markus a Angelika sa rozprávajú, smejú a tancujú na záhrade. Čas akoby zastal. Vonku zapadá slnko, vo vzduchu je cítiť ľahkosť, ozýva sa krásna hudba.
Robert sedí na svojej terase a tvári sa, že si číta knihu. V skutočnosti pozoruje ako odviazane Angelika poletuje a tancuje.
Príde mu to patetické. Absolútne patetické. Z Angeliky srší hravosť a ľahkosť. Vlastnosti, ktoré sa z Róberta vytratili už dávno... Z myšlienok ho vytrhne Angelikine pozvanie do tanca. Len cez moju mŕtvolu – pomyslí si. Angelika ho napriek jeho neochote stiahne za ruku a Róbert je paralyzovaný a zhypnotizovaný jej nákazlivým úsmevom.
Točí sa mu hlava. Pripadá mu to ako zlý sen. Róbert nevie tancovať a je extrémne hanblivý, pokiaľ ide o tanec! Berie sa príliš vážne, premýšľa, čo si o ňom myslí, aké je nemehlo a či robí správne kroky. Pripadá si ako veľké 185 centimetrové motovidlo. Angelika vyzerá, že si to užíva. Ich tanečná kreácia mohla trvať tak jednu minútu no Róbertovi to prišlo ako nekonečno. Po skončení ho Angelulu zavolá sadnúť si na deku, pozorovať západ slnka a popíjať pritom chutný Masala čaj z Indie, ktorý priniesol a vlastnoručne pripravil, kto iný ako Markus. Markus! Kde je Markus?! Niekam sa podel.
Po tomto nevydarenom pokuse o "tanec" by Róbert rád získla svoju sebaúctu späť. Rozhodol sa zapôsobiť na Angeliku svojím vysokým intelektom. Odkiaľ začať? Má jej povedať o tom, ako veľa krajín už navštívil? Alebo o tom, koľko náročných prípadov vo svojej právnickej kariére už vyriešil? Alebo ako zbohatol na obchodovaní s akciami? Odkiaľ len začať...
"Róbert" Angelika preruší tok jeho myšlienok. "Bol si už niekedy zamilovaný?"
Róbert stuhne. Je zaskočený. Či bol niekedy zamilovaný? Bol už veľakrát sklamaný. Mal na ženy svoj vlastný názor. Neveril im a držal si od nich odstup.
V tejto vzácnej chvíli sa z čista jasna objaví stratený Markus - vysmiaty, šťastný a... zhulený! Začne si robiť smiešky a hovoriť vtipy, ktorým nikto nerozumie. Ponúkne Robertovi koláčiky. Róbertovi je jasne o čo sa jedná, odmietne, pohŕda týmito vecami.
Z dôvodov neznámych, preblesne Róbertovou hlavou nezbedná myšlienka: Hmmmm. Aké by to bolo, keby som bol teraz úplne, ale že úplne bezstarostný, ako malé dieťa? Vzal by som Angeliku do tanca a vytancoval by som ju po celej záhrade. Pretancovali by sme celú noc a skončili by sme až u vedľajšej susedky, ktorá by nervózne vyšla von a okríkla by nás. Schytil by som aj ju, načertenú susedku, a vzal ju tiež do tanca. Nervózna susedka by sa nestačila spamätať z prvotného šoku a aj keď nechcene, začala by sa usmievať. Do toho by vyšiel von jej nazlostený manžel a pokrikoval by na nás, čo si to dovoľujeme. Bratsky by som ho zavolal nech sa tiež zapojí. Mal by som na mále, ale jeho manželka by ho schytila za ruku a začala s nim veselo tancovať, pretože už tiež podľahla tomu kúzlu bezstarostného bytia a plynutia...Moment. Prečo si niečo take predstavujem?! Tu niečo nesedí!" Róbert chytá paniku. Ach!!!!
Čo bolo v tom čaji?! Markus!!!
