Keď sa môj život neuberá smerom alebo rýchlosťou, akou chcem, dostaví sa úzkosť a strach. Bojím sa, že niečo premeškám, že sa mi nepodarí dosiahnuť všetko to, čo chcem. Za posledné obdobie som sa cítila veľmi kreatívne a tvorivo, mala som pocit, že som konečne tvorcom svojho života, a že napredujem.
Momentálne sa cítim tak nejak zaseknuto a príde mi, že stojím na mieste. Že sa nič neobyčajné v mojom živote nedeje.
Prečo to všetko píšem. Pretože viem, že niekto, kto si to raz prečíta sa cítil/cíti rovnako. Potvrdilo sa mi to už nespočetne veľakrát, že sa mýlim pri mojej domnienke, že som sama ktorá niečo prežíva.
V mojom nie veľmi produktívnom, obyčajnom období som sa zamýšľala nad tým, prečo to je tak, že sa cítim, že musím môj život vyžmýkať na maximum a naplniť ho zážitkami. A odpoveď som našla v kurze The Science of Well-Being.
Náš mozog situácie okolo nás nevyhodnocuje absolútne, ale relatívne. Čo to znamená? Náš život a to ako si v ňom vedieme posudzujeme na základe tzv. referenčných bodov. Referenčným bodom je náš okruh známych a neznámych, hocikto s kým sa porovnávame. Naša myseľ nedokáže dobre odfiltrovať tieto referenčné body, a preto sa nimi môže stať takmer hocikto, kto je v našej blízkosti.
V dnešnej sociálne dobe sociálne porovnávanie nabralo úplne iný rozmer než tomu bolo v minulosti. Dnešná generácia, ktorá vyrastá na sociálnych médiách je prvou generáciou, ktorá si týmto prechádza. Sociálne porovnávanie má ohromný dopad na našu životnú spokojnosť.
V kurze bolo spomenutých niekoľko desiatok rôznych štúdii, ktoré skúmali dopady na spokojnosť. Jedna štúdia od Solnicka & Hemenwa stojí za zmienku. Keď sa pýtali študentov Harvardu, či by chceli radšej plat 50 tisíc dolárov (a ich kolegovia by mali 25 tisíc dolárov) alebo plat 100 tisíc dolárov (zatiaľ čo ich kolegovia by mali 250 tisíc dolárov), 56% z nich si vybralo prvú možnosť – o polovicu nižší plat, s tým, že ľudia okolo budú mať ešte menej.
Ďalší zaujímavý výsledok vyplynul z štúdie Medvec et al. (1995), kde analyzovali reakcie a úroveň šťastia olympijských víťazov po vyhlásení výsledkov. Výherca zlatej medaily Michael Phelps bol samozrejme šťastný ako blcha, ale čo bolo prekvapivé bol víťaz striebornej a bronzovej medaily. Referenčný bod výhercu striebornej medaily mohlo byť „Mohol som vyhrať zlato ale pokazil som to“. Zatiaľ čo referenčný bod Ryana Lochte – výhercu bronzovej medaily mohlo byť niečo ako „stačilo málo a nemal by som žiadnu medailu! život je fajn.“
Čo ma vracia naspäť k mojej pôvodnej myšlienke, prečo sa cítim, že viesť obyčajný život je strata času. Pretože som denne na sociálnych médiach a vidím ako si ostatní vedú neobyčajné životy s nobelovými cenami a oskarmi (preháňam ale občas to tak vyzerá :-) )
Ďalšia dôležitá vec, ktorú je fajn si uvedomiť je, že to, čo ľudia zdieľajú verejne na sociálnych sieťach, sú ich úspechy, radosti, jedinečné životné momenty. Nie sme schopní vidieť týchto ľudí, keď práve nevyhrávajú alebo nemajú úžasné dni. V našom vlastnom živote ale vidíme celé spektrum udalostí. Vidíme sa, keď máme jedinečne a krásne obdobie a vidíme sa, aj keď máme nudné, obyčajné dni alebo naozaj zlé dni. A náš mozog si potom vezme referenčné body (všetkých ľudí ktorých sledujeme na sociálnych médiach) a porovná to s naším životom a samozrejme vyhodnotí výsledok.
A viete si asi predstaviť, ako môže dopadnúť taký výsledok, keď si zoberiete celé spektrum vášho života a porovnáte ho iba s najlepšími momentami vašich známych alebo neznámych..
No.. a aby som to ešte upresnila, snívať vo veľkom a mať život obohatený zážitkami je niečo, čo vytvára palivo v mojich žilách. Ale vedieť sa zastaviť, alebo si vychutnávať každodenné malé a „nudné“ momenty je niečo, čo nazývam superschopnosť (najmä) našich starých rodičov. Táto superschopnosť nám pomôže zvýšiť úroveň spokojnosti a vniesť väčšiu rovnováhu a pohodu do naších každodenných rýchlych a často aj stresujúcich dní.
Nie vždy to bude o nových a vzrušujúcich zážitkoch. Niekedy to bude o obyčajnom dni, v ktorom napríklad opätujeme úsmev upratovačke alebo si všimneme ako sa uchytil a vyrástol vlčí mak v strede chodníka. A tieto malinké obyčajné momenty sa môžu dnes zdať nepodstatné. Ale verím tomu, že keď sa raz budeme obzerať spätne, budú to aj tieto malé momenty, ktoré naberú na nevyčísliteľnej hodnote.
Prajem vám pekný obyčajný deň
