Poslednou dobou zisťujem, že ma fascinujú ľudia, ktorí zdieľajú proces, nie výsledky.
Obdivujem takých ľudí, ktorí ešte nie sú majstrami sveta, nie sú šampiónmi, jedničkami...začali niečo a sú niekde v polovici, idú si svoje a zdieľajú svoj postupný proces...
Viete... títo ľudia ešte nevyhrali jackpot, oskara ani ešte nenapísali bestsellery... nevedia kam to až dotiahnú, a či vôbec.
Ukazujú sa vo svojej zraniteľnosti, nie vo svojej dokonalosti.
A to je niečo, čo je pre mňa absolútne WOW vlastnosť.
Lebo začať pred tým, než sa cítiš pripravený, ukázať sa ešte pred tým, než si na stupienku víťazov... si vyžaduje brutálne veľkú dávku O D V A H Y .
Ja som si vždy vravela, že je potreba čakať, až bude všetko tip top. A až potom nejako tá odvaha sama príde.
Ale tá samotná myšlienka, že mám čakať na to, kým sa budem cítiť pripravená alebo až na to, keď budem konečne niekde v cieli... ma uzemňuje a nedovolí mi roztvoriť krídla... už TERAZ.
Je to lákavá predstava, zdieľať už len výsledky, ovocie, trofeje a medajly. Ale je to rozprávka, ktorú si už nechcem viac čítať na dobrú noc.
Namiesto toho, chcem zdieľať svoj proces. Zdieľať to, že som, rovnako ako väčšina z vás, na nejakej ceste, na ktorej som sa ja osobne rozhodla neostať ticho a nečakať.
A aj keď veľmi rada sledujem a som vďačná za takých ľudí, ktorí to už dotiahli do cieľa, a delia sa o skúsenosti, o rady, o ich životný príbeh...
Tak veľmi ma bavia a rada pozorujem životnú cestu aj na prvý pohľad obyčajných ľudí, ktorí idú s kožou na trh, a nie vtedy, keď už to všetko vyhrali, ale práve ešte dáávno pred tým.
Padajú a vstávajú silnejší.
A odvaha neprichádza sama, ale práve vďaka tomu, že sú stále v “aréne” ako skvelo popisuje autorka Brene Brown.
Nech je takých ľudí viac.
Ja ich spoznávam čoraz viac a sama k nim chcem patriť.
