Takí, ktorí vedia oslavovať život. Takí, ktorí sú plní múdrosti, o ktorú sa radi delia ďalej s ostatnými. Som rada, keď na takých ľudí natrafím a môžem s nimi prehodiť pár slov alebo sa s nimi rozprávať hodiny a nasávať. Po rozhovore s nimi sa cítim obohatená a mám chuť sa o to deliť ďalej. Ako aj po rozhovore so Suzanou, španielkou, matkou dvoch detí, milovníčkou života a úžasnou smejúcou sa ženou.
Jedno leto som u Suzany na pár týždňov žila a opatrovala jej úžasné deti. Dnes som vytiahla svoje zápisky z toho obdobia a bolo tam toto:
„Celý môj život je jedna veľká improvizácia.“, povedala mi Suzana, keď sme sa bavili o tom ako mi spôsobuje neistota a nevedomosť negatívne pocity. Vysvetľovala mi, že celý svoj život reaguje na to, čo príde. Že život dá do cesty rôzne situácie a prekážky, na ktoré sa nedá dopredu pripraviť. Život nevychádza VŽDY podľa plánov, ľudia si robia ochranné múry, aby sa nikdy nepopálili, plánujú, kalkulujú. A potom príde život, usmeje sa na nich a aj tak si urobí po svojom. „Preto som sa naučila nelipnúť na nejakých plánoch, ale brať život tak ako príde.“ povedala mi s ľahkosťou a úsmevom.
„Keď som mala 35, tak som vyhorela z práce“ Už dlho som nevidela ženu, ktorá by bola tak oddýchnutá. Nemala problém si po obede vyložiť nohy, vypiť kávičku, oddýchnuť si, porozprávať sa so mnou, dať si siestu, užívať si čas so svojimi deťmi. Áno je to španielsky štýl života, siesty, oddych, flegmatizmus. Veď majú vlastnú upratovačku, takže nečudo, že si môžu dovoliť luxus v takejto podobe. Najprv mi prišla lenivá a až príliš pohodlná. Vravela som jej, že u nás na Slovensku, sa väčšina matiek nezastaví a nevie oddychovať. Stále si nájdu nejakú prácu, veď treba ešte poupratovať tamto, zašiť toto, zavariť ovocie, pokopať v záhrade, upratať terasu, okúpať deti. Kedy by si mali vôbec nájsť čas a vyložiť si nohy na stôl? Chápem to. Ale aj tak, možno je Suzana jeden extrém a upracované matky druhý extrém... ale musím povedať, že ma to zarazilo, asi aj trochu pobúrilo, ale nakoniec aj prekvapilo v pozitívnom slova zmysle. Prišlo mi to do určitej miery zdravé. Robila to, čo bolo nutné, ale nešla sa pretrhnúť. A potom mi aj povedala prečo. „Keď som mala 35, pracovala som 24 hodín bez prestávok, chcela som si vybudovať kariéru ako lekárka, zarábať stále viac a viac. Po práci som musela ďalej študovať a dorábať si rôzne kurzy, chodiť na školenia. Bolo toho na mňa tak veľa, až som vyhorela, nemohla som 3 mesiace chodiť a dávala som sa dokopy ďalšie 2 roky. Za ten čas som pochopila jedno.. práca je iba na to, aby si vďaka nej človek zarobil peniaze a v žiadnom prípade nestojí za to, aby si kvôli nemu človek zničil zdravie.“
„Vždy sa môžeš rozhodnúť.“ Suzana sa rozhodla mať prvé dieťa keď mala 37 a druhé keď mala 42. Zaujímalo ma teda, ako to celé vníma. „Vidím, že žiješ pre svoje deti. Bola by si šťastná, keby si nemala deti? Keby si sa v živote rozhodla úplne inak?“, opýtala som sa jej, načo prišla instantná odpoveď „Samozrejme! Bola som šťastná aj pred tým, než som stretla svojho manžela a mala s ním deti. Keby som sa rozhodla nemať deti, bolo by to moje rozhodnutie a tak by som bola šťastná. Veď v každom momente sa môžeš nejako rozhodnúť. Si vodič auta, nesedíš na zadnom sedadle. Občas teda sedíš, keď sa necháš unášať a učíš sa brať veci tak, ako prídu. Ale občas to auto riadiš a rozhoduješ sa, kam ním chceš dôjsť. Ako matka som veľmi šťastná. Ak by som sa rozhodla nemať deti, myslím si, že by som bola stále šťastná.“
Ďakujem Suzana, že si prispela do mojej kolekcie ľudí s iskrami v očiach a príbehom v srdci.
