...tak som sa vciťovala do hlavnej osoby a potom som sa asi ešte týždeň po zhliadnutí filmu hrala na to, že som hlavná postava (ako napr. špiónka Harriet alebo právnička El )
Ľudské príbehy ma teda vždy fascinovali a chcela som (a stále chcem) ich nejakým spôsobom zbierať a deliť sa o nich… Dnes, keď som išla niečo zraniteľné zazdieľať, v mojej hlave sa ozvalo: ,,Budú sa ti smiať! Nepochopia ťa! To, čo chceš povedať už dávno niekto iný povedal. A lepšie! "
A ostala som zarazená.
Lebo som si uvedomila, že ten najdôležitejší príbeh na svete, bude vždy ten, ktorý si poviem ja... sama o sebe.
A rozhodla som sa, že tieto toxické príbehy prepíšem každý jeden deň do konca svojho života, keď bude treba.
Ako perfekcionisti, ktorí sa chceme vyliečiť sa musíme stať profesionálnymi prepisovačmi svojich príbehov. Každý deň musíme identifikovať príbeh, ktorý si hovoríme a rozhodnúť sa, či mu chceme veriť alebo ho chceme zmeniť.
Napríklad tento dnešný príbeh: To, čo chceš povedať, nie je dosť originálne a niekto iný to už povedal. A dokonca lepšie ako ty.
Prepíšeme na: Všetko na svete už asi bolo povedané. Ale každý jeden z nás to povie inak, pretože sa na to pozrie z inej perspektívy a dá tomu iné slová a iný nádych. Do toho, čo chceš povedať ty, vdýchneš vlastný život a bude to vždy unikátne, pretože tvoja perspektíva je unikátna. Nezáleží na tom, či to niekto povedal lepšie alebo nie. Tvoje slová zasiahnú vždy toho, koho majú. Podeľ sa o to. Tak veľa ľudí nechá svoju tvorbu zamknutú v šuflíku. A nezabudni, že každý jeden človek, vrátane teba má jedinečnú perspektívu.
Ďalší príbeh, ktorý rozhodne prepisujeme znie takto: To, čo chcem zverejniť ešte nie je perfektné, robím chyby, bojím sa to ukázať.
Nový príbeh: Chcem robiť chyby. Lebo keď sa držím toho, že netolerujem žiadnu chybu, som maximálne zaseknutá a neurobím tak nič. NIČ! Takže sem s tým, chcem robiť chyby. Viem, že to, čo chcem zverejniť nie je dokonalé a stopercentné. Chcem sa ale stať ženou, ktorá sa neobjaví na scéne až potom, čo zvíťazila. Chcem sa stať osobou, ktorá si tu experimentuje, skúša, hrá sa. A neberie to všetko až tak vážne. No a čo, že to nebude úhladné a že v tom bude bordel. Radšej budem bordelárkou, ako ženou posadnutou sterilným poriadkom, ktorá bude celý život čakať na moment, kedy to bude všetko tip top.
Príbeh: Bojím sa, že neuspejem.
Prepíšeme na: Keď sa odhodláš vykročiť naproti tomu, čo chceš a neuspeješ… tak si aj tak víťazkou. Mala si odvahu ísť do toho, napriek svojmu strachu. A tento typ odvahy sa počíta a zavedie ťa na všetky miesta, po ktorých túžiš.
A ešte jeden príbeh, ktorý si ako zisťujem, hovoríme asi všetci a je výsledkom nášho školského systému, v ktorom sme boli minimálne raz nejakým spôsobom ponížení autoritou alebo našimi rovesníkmi. Ten príbeh znie takto: Ľudia ma nepochopia, vysmejú sa mi, skritizujú ma. Čo si o mne pomyslia moji spolužiaci zo základnej/strednej/vysokej školy....
Uhh. Tento rýchlo prepíšeme na: Neprišla som sem žiť pre mojich spolužiakov. Čo si o mne pomyslia je absolútne ich osobná vec a mňa to nijak nedefinuje. Neprišla som sem na to, aby som sa snažila každému zapáčiť. Je v poriadku, ak sa niekomu nepáčim a ak ma niekto nechápe. To, čo chcem vytvoriť/zazdieľať/povedať/napísať je dôležitejšie než hocijaká kritika, či neúspech. A možno ostanem prekvapená, tak ako už veľakrát, že sa v tom nájde človek, na ktorého by som to nikdy nepovedala. A možno nie. A to je tiež v poriadku, lebo čo je naozaj dôležité je, že sa to páči mne a ja som s tým spokojná. Vychádza to z môjho srdca a ja tomu verím. A to je viac než dosť.
Ďakujem za dočitanie až sem a veľa šťastia pri vašom prepisovaní príbehov :)
Viac mojej tvorby zdieľam na IG: @hruscka @empath_on_a_path
