Na vystúpenie sme sa tešili tak, až sme naň takmer zabudli a večer 25. októbra sme si našli v kalendári drobným písmom zaznačenú pripomienku „Lord Of The Dance“. Bola by škoda to nestihnúť, keďže sme zohnali VIP lístky v prvom rade. Vlastnej hlúposti sme sa zasmiali a v duchu si zotreli pot z čela.
Druhý deň sme teda náležite upravení, ako do divadla, vyrazili do Incheby Expo arény.
Chodieval som tam už ako malý. Vtedy sa mi táto budova zdala obrovská a moderná, ale to platilo tak pred dvadsiatimi rokmi, keď ma ohúril i jednoposchodový dom.
Hneď na parkovisku nás skasírovali. Nebudem nadávať na tých 5 euro, ale človek by povedal, že organizátor zabezpečí aspoň parkovisko zdarma pre tých, ktorí idú na koncert, ale keď sa ryžuje, tak poriadne, kým sito neškrípe o podlahu.
Prišli sme tam medzi prvými a to sme dorazili pol hodinu pred vystúpením.
Staré hnedo-žlté nevábne steny s plafónom zakrytým plachtami boli škaredšie než zubatá s kosou.
Samotné javisko bolo malé a osvetlenie spolu so zvukom bezvládne viselo zo stropu ako lacné kľúčenky. Do nás sa síce zvuk valil kvalitne, ale to len preto, lebo sme sedeli prvom rade. Neviem si predstaviť, ako na tom boli tí, ktorí sedeli na tribúne sto metrov od pódia.
V cene VIP lístka bola nízka kancelárska stolička, ako na vianočnej besiedke v škôlke a ja som vďaka jej nížke ani nevidel na nohy účinkujúcich, ktorí akoby tancovali na útese niekde nado mnou. Keďže ide o step dance a scénický tanec, tak mi VIP ubralo tak 30% zážitku. Ľudia v sektore A sedeli za mnou v rovnakej výške za sebou na rovnakých stoličkách a ten vzadu nemohol cez hlavy ostatných vidieť ani ten kužeľ svetla, ktorý mi raz za minútu preskenoval tvár.
Počas prestávky som sa rozhodol prejsť sa a rozhýbať stuhnutosť zakloneného krku a nôh.
Ako som očakával, logistika bola skvelo zvládnutá. Na záchodoch bol pekne vytvorený dvojrad baba-chalan a pri pohľade na hada pri občerstvení ma prešla chuť na luxusné čipsy i kolu, ktoré tam podávali (chýbali už len hot-dogy s horčicou ako na americkom futbale).
V desaťmetrovom tuneli chodby ma aspoň 20x prefackali letušky s letákmi na ďalšie vystúpenie, na ktoré som prisahal, že nepôjdem ani zadarmo.
Niekde medzi stoličkou a klávesnicou organizátora musela nastať chyba, pretože je pomerne bežnou znalosťou, že ak otvoríte dva vchody v tej istej miestnosti, vytvorí sa prievan. A ten do sály vtiahol kúdole cigaretového dymu. Skutočne, akoby akciu niekto organizoval prvý raz.
Napokon predsa len zhasli svetlá a príťažlivú miestnosť zhltla tma, na tej sa nedá nič pokaziť.
Vystúpenie bolo úžasné.
Hýrilo farbami, nápadom a skvelý vizuál na plátne v pozadí, ktorý sa s každou tóninou či scénou menil podľa hudobnej nálady, výborne dokresľoval výsledný efekt.
Každé jedno číslo malo jedinečnú choreografiu i kostýmy boli veselé a lesklé a ja som sa počas celého vystúpenia usmieval ako malý na Vianoce.
Nech už išlo o ženské číslo v lesklých podprsenkách a namakanými lýtkami, ktoré stepovali, či vyskakovali v nádherných oblúkoch, alebo o zvádzajúcu čerticu v červenom latexe s nádychom erotiky, či hudobný battle dvoch nadaných huslistiek. Pri nádhernom flautovom sóle víly, ohybnej ako hadia žena som takmer nedýchal. Bol tam rockový záporák a samozrejme sám Lord of the Dance, mladý Árijec s tvárou postracha Denisa, ktorý kruto strúhal jednu heroickú pózu za druhou. Nakoniec sa trikrát ukázala i speváčka so zlatom v hrdle, pred ktorou by dala klobúk dole i porota v Superstar.
Toto všetko a viac, s úsmevom na tvári, vďaka ktorému bolo celé vystúpenie ešte žiarivejšie, pretože ste vedeli, že ich to bavilo rovnako, ako vás.
Počas deväťdesiatich minút predvádzali v rýchlom tempe zložité obrazce, ktoré na javisku skladali v dokonalom súlade a jednoliatosti bez jedinej chybičky.
Ich dreváky na step by pokojne vyprešovali všetko víno na Pezinskom vinobraní, či aktuálnejšie kapustu v kameninových nádobách, behom niekoľkých minút a to za zvuku podobnom regimentu bláznivých spisovateľov, ktorí mlátili do písacieho stroja.
Popravde som sa čudoval, že to tá dlážka vydržala.
Vystúpenie malo dej a sekvencie i choreografie mali hlavu i pätu, začiatok i koniec a boli zasadené do jednoduchého príbehu boja dobra proti zlu.
Z celého predstavenia sálala dobrá nálada a pozitívna energia a z Incheby som odchádzal spokojný lebo v žalúdku ma hriala výdatná porcia kultúrneho vyžitia.
