Osobne by som tento putovný karavan, cestujúci zo západu na východ a zo severu na juh, nazval úľom. I keď neprodukuje med, jeho vnútro je veľmi členené. Každý proces je ošetrovaný hneď niekoľkými tímami, ktoré vykonajú svoju krátku, jednoduchú úlohu a posunú svoju prácu ďalej.
Proces si predstavte ako film nastrihaný na množstvo drobných častí a každý tím dostane jednu. Môže si prehrať tú svoju jednu časť a niekedy sa mu podarí nazrieť do vedľajšej, z pravej a ľavej strany. V konečnom dôsledku sa tým vytvára pásová výroba zamestnancov, ktorí s klapkami na očiach vykonávajú len to, na čo sú vytrénovaní. Tieto obrovské nadnárodné koncerny svojím spôsobom zjednodušili prácu na to jedno, čo nejde pokaziť. Musím povedať, že sa jedná o extrémne efektívnu prácu, no z hľadiska práce taktiež o krátkodobú.
Predstavte si niečo tak jednoduché ako vstať, prelomiť vetvičky a odniesť ich druhému, ten ich zviaže dokopy, aby mal napríklad raždie na zimu. Po prvotnej reakcii „Wau, to je ľahké,“ a „Za toto mi akože budú platiť?“ príde fáza recesie a vy si uvedomíte, že táto robota nie je to, čo by ste chceli a najmä boli schopný robiť dokonca života. Áno je to jednoduché, účinné, no v dlhodobejšom časovom horizonte to nepredstavuje výzvu a človek sa začne nudiť a obzerať sa, prípadne zakrnie a schradne. Samozrejme, nechcem generalizovať, nájdu sa aj veľmi , veľmi lukratívne pozície, ktoré svojou variabilitou prekvapujú, no je ich oveľa menej.
Napokon som si všimol, že existuje viacero vylepšení, vstavaných mechanizmov, ktoré túto vytvorenú prázdnotu dokážu zaplniť. Sú to takzvané výzvy a vertikálne, alebo horizontálne pohyby v rámci korporácie – a síce zmena tímu alebo kariérny rast. Až pokiaľ prejdete niekoľko tímov, začnete rozumieť, čo sa deje a sami si poskladáte aspoň nejaký ten obrázok o tom, ako celá gigantická mašinéria funguje. Cesta vertikálna je dlhá a namáhavá a jedinec musí preukázať húževnatosť a oddanosť firme, o ktorej toho vie menej, než si myslí, no v konečnom dôsledku o niekoľko rokov postúpi. Existuje množstvo programov a tréningov, ktoré tento postup dokážu urýchliť.
Korporácie majú podľa mňa dva základné spôsoby správania sa voči svojim zamestnancom. Sociálny systém je nastavený buď priam exkluzívne, alebo naopak veľmi zle.
Ústretovejší systém je takzvaná zlatá klietka. Firma vychováva svojho pracovníka a nerada by o neho prišla. Už doňho investovala čas a financie a snaží sa ho nenásilne udržať v nádhernej zlatej klietke, kde má všetko na čo si spomenie. Pohodlná existencia ho nemotivuje rásť a ostáva na svojej pozícii tak dlho, ako sa len dá.
Ďalšia je, ako ja hovorím, likvidita. Spoločnosť si povie, že každé miesto je nahraditeľné a na každú pozíciu sa tlačí ďalších päť kandidátov, „úspešných“ vysokoškolákov, ktorých tu budú mať do dvoch minút. V takom prípade si jednoducho nemôžete dovoliť sťažovať sa, nech je systém nastavený akokoľvek zle, teda ak si chcete udržať prácu.
Tieto spoločnosti sú ako obry, ktorých pripomínajú. Sú nemotorné a ich reakčný čas je dlhý ako hodvábna cesta Marca Póla. Čím mohutnejšie telo, tým spomalenejšie reflexy. Navrhnúť a zabehnúť zmenu je v tak enormnom systéme veľmi náročné. Jednak zmena, musí byť nepriestrelná a funkčnejšia než ústavný zákon USA. Často krát sa stane, že sa odsúhlasí zmena, ktorá kým prejde celým telom spoločnosti, bude medzičasom zrušená, pretože priniesla viac škody než úžitku. Korporácia tak začne zavádzať pôvodné nastavenie. V tom okamihu sa v jednej firme môžu nachádzať minimálne dva protichodné procesy, ktoré zapríčiňujú priam nelogické faux pas a zbytočnú nevraživosť medzi jednotlivými tímami, v ktorých si každý myslí, že takto sa to má robiť.
Tým sa dostávam k ďalšiemu problému a tou je členenie tímov na "my" a "oni". Mám na mysli najmä tie skupiny, ktoré medzi sebou pracujú v tesnej blízkosti, procesnej nadväznosti. Panuje tu rivalita a takzvaný komplex „ja viem ako to funguje" a "rob si svoju robotu". Zamestnanci sa tak stavajú proti sebe v niečom, čo sa spočiatku vzniká ako priateľská súťaživosť medzi kolegami a končí ako kategorické negovanie všetkého, čo príde od "tých druhých".
Na druhú stranu, plentové džungle korporátnych spoločností však dávajú prácu študentom, ktorí by za iných okolností vystávali dieru na úrade práce. Jedinou podmienkou, ktorá je nutnosťou, je jazyk a človek si niekedy pripadá, akoby posledných päť rokov na škole ani nemusel byť. Stále si však myslím, že korporácie predstavujú solídnu príležitosť, najmä pre odbory, ktoré nemajú také široké uplatnenie. Ponúkajú šancu, ktorú treba schmatnúť všetkými desiatimi, kým sa dá a kým sa nepobalia a nepocestujú do krajov východnejších.
