Ich sezóna prišla koncom septembra. Naše lesy sa začali hemžiť Slovákmi, ktorých zviedli sny o horách plných húb. Slováci, starí i mladí, sa zakrádajú lesmi v maskáčovom oblečení a so švajčiarskymi nožíkmi, ako chuligáni na štadióne.
Slovač totiž huby rada, najmä keď sú zdarma a v obchode sa predávajú dubáky i po 40 euro za kilo.
Jeden by povedal, že pleštenie zraku na zem a hrabanie sa medzi popadaným lístím, hľadajúc falické tvary bude kratochvíľa, ktorá sa zapáči viac ženám, no opak je pravdou.
Popravde i mňa zlákali na jednu vychádzku. Plný entuziazmu som mal chuť risknúť ľahkú encefalitídu, vybehnúť do hory a odniesť si svoj podiel prepychovej komodity.
Bol to práve Žilinský kraj, kde som sa rozhodol oprášiť lovecký inštinkt hubára.
Vzduch bol vlhký, čerstvý, voňal zeleňou. Čosi celkom iné, než inhalovanie emisií kvalitných nemeckých áut v meste.
Už na parkovisku som s nadšením zapichol pohľad do zeme a hľadal dubáky v okolitej rozšliapanej tráve. Samozrejme som našiel „houby“.
Boli sme v trojici a bolo mi povedané, že najideálnejšie je spraviť rojnicu a nie rad. Predsa len je zbytočné chodiť v brázde vlastných stôp a hľadať tam, kde už jeden z nás bol.
Musím priznať, že sledovanie stále sa meniacej zeme je lepšie využitie času, než pozeranie sa do plafónu, i keď to v skutočnosti nie je tak vzrušujúce ako sa z môjho písania môže javiť.
Hľadanie som si skracoval jemným vandalizmom a z dlhej chvíle lámal suché vetvičky. Aby som vás nepobúril, boli to práve tie drievka, ktoré sa mi pri skláňaní sa k hríbom snažili zapichnúť do očí. Väčšinou išlo o planý poplach necvičeného zraku a tak som drepoval na každom kroku
Hríby sa nápadne (či skôr nenápadne) ponášajú na listy, ktorými v lese vytapetovali podlahu. Asi preto, aby bolo hľadania náročnejšie, ale čo už, veď je to zadarmo. Každú chvíľu som k dákemu listu s nádejou prikľakol, dúfajúc, že nájdem praotca hríba.
Ak sa vydáte na lov, je dôležité myslieť ako vaša obeť. V tomto prípade som potreboval myslieť ako hríb. To sa ľahšie povie ako spraví.
Spravil som si poradovník toho, čo o nich viem. Zoznam nebol príliš dlhý: tieň, vlhký mach a hlavne miesto, kde je najsakrahustejší porast, kam by sa nikto so zdravým rozumom neodvážil.
Bohužiaľ som nebol jediný, kto myslel ako jeho obeť, pretože som nachádzal akurát odrezky stopiek po predchádzajúcich predátoroch.
Po dvoch hodinách gradovanej zábavy sledovania zeme som dokonale stratil schopnosť sa sústrediť.
Mimochodom, odporúčam kráčať na dohľad ostatných, pretože sa v tmavom oblečení ľahko stratíte. Budete musieť zavýjať a neraz sa vám ozvú cudzí hubári, ktorých postihol rovnaký osud.
Čo je dôležité, je mať v skupine aspoň jednu osobu s orientačným zmyslom.
Pretože na ceste späť ľahko môžete zistiť, že všetky cesty síce vedú do Ríma, ale žiadna z lesa.
Priznávam, že mne, mestskému frackovi, takáto príjemná prechádzka spestrila víkend. Keď vám prechádzka lesom pripadá nudná, tak hľadanie húb je príjemná motivácia, či odmena. Napriek tomu, že náš úlovok nebol práve najväčší, môžem zodpovedne prehlásiť, že sa mi to páčilo viac ako nedeľná prechádzka obchodným domom. A nakoniec bolo naše úsilie korunované výborným dubákovým rizotom!
Lovu zdar!