Roviny

Z kuchyne odnášam dva taniere, na nich krajec chleba, maslo, horčica, šunka a tá rajčina. Jeden podám Kláre, páči sa, dobrú chuť. Už sa to začne, keď prežúvam prvé sústo, rozmýšľam nad tou chuťou, možno je to marcom, možno tým Španielskom, no nič mi nepripomína, žiaden prúd spomienok, iba rajčina, a tá celkom dobre padne takto po zime.
V šálke mätový čaj, pomaly pijem, sledujem obrazovku a trochu aj Kláru, ako to prežíva, ako ani nedýcha, znervóznie, keď sa tam objaví kučeravý moderátor. Híka nad šatami herečiek, nadáva tým, čo nemali vyhrať, tým, ktorým neposlala hlasy. Presne 82 korešpondenčných lístkov. Odmietla hlasovať cez internet, vraj tomu neverí, len vybrať mená, naťukať svoje a odoslať, to akoby ani nebolo naozaj.
Už to trvá dve hodiny, Klárin čaj je studený, tvorí sa na ňom nepekný povlak, a oni stále majú nejaké kategórie, ešte nevyčerpali všetko, aha, no tak teraz speváčky a už snáď bude koniec. Aj tak je už isté, že Klára bude ťažko zaspávať, niekoľkokrát preberie všetko, čo si všimla, čo ju zaujalo, nedajbože aby náhle prišiel nový postreh, to sa na posteli posadí a bude sa snažiť celé to nanovo pospájať. A nakoniec ospalo skonštatuje, že šaty mali krásne. Si predstav, Lýdia, že aj my by sme tam boli a tiež také mali. Fialové by som chcela. Fialové. A pri raňajkách to rozpovie znova aj s dodatkom, čo sa jej o tom snívalo. Ráno si uvaríme vajíčko natvrdo, to sme dávno nemali, pomyslím si, keď konečne po prenose vypínam televízor.

No ráno napokon vôbec nemám chuť, dala by som si vianočku, posielam Kláru do obchodu, aspoň cestou uvidí niečo iné, staré dámy s čivavami a ratlíkmi v pletených psích overaloch, bude o tom rozprávať miesto tej večernej televíznej maškarády. Aj mne sa bude lepšie počúvať, keď si pri tom budem namáčať kúsky vianočky do kávy, dnes si dám do nej veľa mlieka, to bude lahodné.
Klára sa ale vráti so štyrmi rožkami, vraj pred supermarketom stál akýsi mladík a pýtal príspevok na detskú onkológiu, tak mu dala tie dve eurá, čo mala na vianočku, lebo aj tak našla vo vrecku ešte dvadsať centov, to bude na rožky stačiť, veď my sa môžeme aj uskromniť a navyše je nedeľa, obed bude bohatý.

Chcem svoju vianočku, ešte takto v pyžame, chcem! Na Kláru už ale ani nepozriem, no čo mám s ňou robiť, keď je raz takáto. Hlúpa, dôverčivá, všetkému uverí, ale na to človek papier nedostane, s tým musí žiť a musia s tým žiť aj všetci ostatní. Aj jej mladšia sestra. Vyjdem z kuchyne, schovám sa v tej našej jednej izbe, je nedeľa, Klára tu bude ešte dlho, obedy varí vždy ona. Bola kuchárka v jednej závodnej jedálni, jedlo im odniekiaľ nosili, no bolo ho treba rozdeliť, spraviť z neho porcie, občas niečo zohriať alebo každý piatok rozmraziť múčnik. O to sa starala Klára. No potom podnik zatvorili kvôli kríze a netušili, čo tým spôsobia, ako to zasiahne celé rodiny. Šťastie teda že aspoň varí, motá sa okolo hrncov a spieva si spolu s rádiom. A ja sa vtedy môžem zatvoriť v izbe, ľahnúť si na posteľ dole bruchom, spustiť na zem pravú ruku, vystrieť ju, natiahnuť doľava a pomaly prstami prechádzať po koberci až do najtmavšieho kúta a tam nechtami ticho cinknúť o studenú fľašu. Vytiahnem ju, už celkom dychtivo, vždy si to chcem viac vychutnať, spomaliť pohyby, užiť si tieto pôžitky, no nejde to, už sa nemôžem viac ovládať. Musím sa rýchlo napiť, veď mám dôvod, som nahnevaná na Kláru.

A keď Klára zakričí obéd, schovám fľašku na jej pôvodné miesto, prezliekam sa z pyžama do domáceho oblečenia a myslím na to, že si budem musieť kúpiť ďalšiu, v tejto už veľa neostalo. V kuchyni to vonia, máme tradičnú slepačiu polievku, tú mám rada, naberiem si plný tanier, miešam a fúkam, prehĺtam a možno chcem, aby mi niečo pripomenula, napríklad život pred Klárou, pred jej neustálou otravnou prítomnosťou, ale akosi to nejde, nič neprichádza, žiadne spomienky, je to iba slepačia polievka, a tá v nedeľu dobre padne.