Dievča zo škatule od mlieka

Realita, zlatko. Univerzálny kľúč, pasuje kamkoľvek. Je podstatné, že za všetkými dverami, ktoré odomkne, sa skrýva to isté? Stačí akceptovať, že veci sú presne také, aké sú. (A tam niekde sa pre mňa stráca človek a ostáva len akýsi tvor.)

Niekedy je náročné nežiť len tú jednu prízemnú úroveň života. Presne vtedy, keď sa všetko vznešené rúca a také ťažké padá na dušu. Vzdušné zámky erodujú pri kontakte s realitou a s neprimeraným hlukom zanikajú, prach z nenaplnených snov štípe v očiach.

Toto je život a žiadnu inú alternatívu, čo by sa dala žiť, nemáme. (Dokonca ani drahšiu, ktorá by bola bio charakteru.) Zvyšok je už individuálny, ale všeobecne máme vo zvyku, že nám záleží na všetkom nepodstatnom. Potom to vyzerá tak, akoby vo svete bolo konštantné množstvo šťastia a poradovníky naň zúfalo obsiahle.

Realitu mám položenú na dlani, môžem s ňou urobiť čokoľvek. Vyhodím ju do výšky, aby sa prevzdušnila, aby chvíľu neotravovala a aby sa vďaka tomu malému letu neustále rafinovane odhaľovala. A počkám, ako (to) dopadne. (Sama som trochu nereálna, no tiež môžem pretiecť pomedzi prsty.)

Život sa javí ako po záruke, keď sa sebe strácam. Pochybní nájomníci mojej duše sú dôkazom toho, že som schopná hľadať sa kdekoľvek. (Ťažké je koordinovať vlastnú slobodu.) S limitmi mám alibistický vzťah.
A potom náhle začnem svitať. Som nespútaná, mám rock'n'rolovú náladu, patrí mi svet. Som to ja.

Inak to neviem. Teší ma len to, že zúfalí ľudia sú mi smiešni. (Pohľad do zrkadla vyvoláva úsmev.)
Dopijem mlieko, škatuľu zahodím.