Jún

Večer treba na piatich miestnostiach pod strechou otvoriť okná a dvere, ochladiť vzduch a myšlienky, v duši tancovať a čakať na hviezdy. Tento mesiac je horúci dych verného psa.

Za zvukov klavíra môžem snívať o tom, čo nebude. Povedať nie, niečo odmietnuť, nezapojiť sa, nebyť usmiatou tvárou na skupinovej fotografii. Aj napriek počiatočnému nadšeniu. Nie, takto nie, nešlo by to. (Sú stromy, ktoré na mňa každý rok sypú listy, no nikdy som na ne nevyliezla.)

A tak jem jahody, prechádzam sa bosá po čerstvo pokosenom vlhkom trávniku, opakujem slová, ktoré mi raz niekto venoval, ktoré sú ako darované teplé buchty zabalené v hrubom bielom obruse. Nech sa páči, ponúknite sa, hovorím. A pritom som ticho, bez slov, chviem sa a strácam sa v teple, v júni. Tma.

Dni sú okrúhle a ešte zelené ríbezle, mirabelky, jablká, marhule, odhŕňame ich bohaté listy, nakláňame hlavy, kontrolujeme úrodu. Krhla, farebné sudy, zvláštne červené rastliny na odohnanie krtkov. A niekde aj úle. Za plotom si susedia odfukujú vlasy z čela. Tam je tekvica, tú poznám. Množstvo malých strapatých stromčekov a kvetov nie.

Sprevádzaj ma, voď ma, pomenúvaj všetko, čo nepoznám, čo si nezapamätám. Budem nepozorná a rozptýlená farbami, zvukmi, obrazmi, no chcem vedieť, že všetko má svoje meno a miesto. Povedz mi napríklad, že mak už háčkuje, o pár dní rozkvitne, veľa bielych kvetov pritiahne našu pozornosť, rovnako ako jeho vôňa, uspí nás, zatvorí nám oči a odomkne ilúzie, budeme Dorotkou, ktorá sa už možno nezobudí.
Utíš ozveny sveta vo mne. Rozprávaj, rozprávaj!