Keď moje oko zvlhne a ľadové srdce sa roztápa

Písal sa 1.jún roku Pána 2007 sa v jednej nitrianskej galérii sa konala vernisáž výstavy obrazov 11-ročnej Barborky postihnutej Downovým syndrómom. Pár týždňov pred touto vernisážou som sa zúčastnila inej. Svoje neskutočné umenie vystavoval vraj významný austrálsky maliar. Obrázky mali rozmery asi 10x15 cm. Machlanice, ktoré sa tvárili ako more, horizont a neviem čo všetko ešte. Vo výtvarnom umení sa nevyznám, ale zase estetické cítenie aké-také mám. A Barborkine obrazy boli nielen veľké, ale hlavne veselé a krásne.Na výstavnom mecheche vystúpili aj deti z Arabesky, tiež všetky postihnuté Downovým syndrómom. Zatancovali dve choreografie. Nie dokonale, ale s radosťou.Nemajú ľahký život, napriek tomu sa venujú niečomu, čo ich baví a napĺňa. Nesedia doma na zadku a neľutujú sa, ako to robia často úplne zdraví ľudia, ktorým sa len momentálne trochu nedarí. Bála som sa toho, aká tam bude atmosféra. Ale na tej vernisáži bolo vo vzduchu, v tanci, v obrazoch toľko radosti, že ma to až dojímalo.O pár dní neskôr som išla mojou tradičnou cestou do práce. Na konci pešej doprava, ešte kúsok a som v práci. Už z diaľky som videla pri prvom dome pri parkovisku za DABkom starčeka, ktorý zrazu na zem spustil igelitku. Dve barle, ktoré mu pomáhali pri, pre neho tak náročnej chôdzi, si oprel u múrik a začal v igelitke niečo hľadať. Zopár vecí vyložil na múrik. Môj chorý mozog automaticky informáciu spracoval a vydedukoval, že dedko hľadá mobil, lebo mu volá niekto z rodiny. Ach jo, musím prestať pozerať tie americké seriály.Vybrala som si hučiacu empetrojku z uší a spýtala sa starčeka, či nepotrebuje pomoc. Milo sa na mňa usmiel a láskavo mi vysvetlil, že pomoc nepotrebuj, že len kŕmi psíka. Pozrela som sa za bránu, a ozaj, bol tam krpatý čierny pes veselo krútiaci chvostom. To, čo vyberal z tašky boli v servítke zabalené balíčky pripravené pre chlpáča.Zamrmlala som „dovidenia“ a odišla do práce. Pre slzy v očiach som nevidela ani na cestu, len som dúfala, že idem správnym smerom. Prišla som do chladnej kancelárie chladných vzťahov a bolo mi ešte horšie.Dnes som zažila ďalší raňajší doják. Opäť som na pešej zabočila vpravo a tam si ma, aj napriek mojmu odutému ksichtu a čiernym okuliarom cez pol ksichtu, odchytila babička, ktorá chcela vedieť kedy otvárajú obchody. Zúfalo som pokrčila plecami s vysvetlením, že to teda neviem, ale na tejto pešej asi dosť neskoro, až okolo 9. Ona len prikyvovala a začala vysvetľovať, kam ide a že bola na pošte. Ani som nevedela ako a už som bola informovaná o jej neveste-učiteľke, ktorá sa jej nemôže stále venovať. A o jej odchode (predpokladám, že z domova dôchodcov), niečo o adrese a ešte zopár vecí jemne mimo témy. Jej výpoveď nebola práve najsúvislejšia a najzrozumiteľnejšia, ale bolo to milé. Bola to taká tá upravená staršia pani, vkusne oblečená s krásnym láskavým úsmevom. Žiadne čierne sukne a ručníky. Bola to skutočná dáma, len trochu stratená. Zaželala som jej veľa šťastia a pobrala som svojou cestou. Oči vlhké od sĺz, úsmev na perách, srdce opäť začalo biť.Starí ľudia a postihnuté deti. Neviem prečo, ale toto vždy pohne mojim egocetrickým chladným „ja“. Na bábätká, kňučiace šteniatka, vyznanie lásky či srdcervúce rozlúčky- na to ma nikto nedostane. Moja achilovka je práve tu. Asi ma dojíma tá ich bezbrannoť. Alebo sa bojím, že raz sa to bude týkať aj mňa.