Neisto

Večer dramatizujem a bojím sa tmy, čo môže prísť v jedno ráno. A chcem sa zdôveriť, niekomu povedať zopár významných banalít. Byť iná, menšia, slabšia. Verejne, na malý okamih. Vysloviť obavy, potlačiť hrdinstvo, vysvetliť svoj pohľad.
Mám pocit, že na tom záleží. Pripisujem významy. Sama. Kvôli iným. Systém spoliehania sa je celý nejaký deravý. Mentolové vreckovky o tom nechtiac vedia najviac.

Končí sa sezóna, dodávam jej chuť kávy a čokolády, aby som to zvládla. Tempo a energia ma celkom pohltili, čas spánku sa mení na tvorivú bublinu. Vnútorné vnímanie osciluje.

Neviem, čo si budem pamätať o niekoľko rokov, na čo sa budem sústrediť v opisoch svojho života, či sa mi bude zdať všetko jasné a pochopiteľné. Koľko zlomov napočítam. A či si poviem, že som mala byť pokornejšia.
Bojím sa len zistenia, že to nebolo o mne. To by ma mrzelo.

Premýšľam o ambíciách, hodnotách a o duši. Pátram v sebe po túžbe dosiahnuť niečo konkrétne, vyjadrené inak ako metaforou. Asi som nebezpečne zameraná.
Cítim sa neisto, tak stále siaham po zaužívaných modeloch prítomného vytvárania šťastných spomienok.

Pod hladinou súčasnej nervozity sa chytám ilúzií. Hľadám cestu medzi osudom a náhodou, (nesezónny) priestor na realizáciu.