Po stopách

Ako dážď, ktorý si uvedomím až po chvíli. Pomaly, po vločkách roztápa sneh naokolo, vonku nemrzne, vládne plus. A keď chcem odfotiť konár napoly vytŕčajúci z malého močiara, myslím si, že stojím na snehu a zrazu pod sebou počujem praskanie ľadu. (Stáva sa mi to často.)

Dejú sa veci, ktoré si žiadajú našu pozornosť, treba sa im venovať a do úmoru glosovať. Potom sa mi páči fejsbukový status sustredenost je to, co by sa malo po sviatkoch predavat vo vypredajoch a nie handry. Sme rozptýlení. (Po cudzích územiach.)

Niekedy v noci vidím, ako pokročí čas, vpravo dole sa zmení na 3:23. Snažím sa uspať hudbou, ale je v nej priveľa energie, zablúdených myšlienok. (and the things that keep us apart / keep me alive / and the things that keep me alive / keep me alone / this is the thing)

Na lúke vyrástol snehuliak. Má len jedno oko a pracovné meno Gabo. Prší na nás rovnako.

Spomenula som si na niekoľko iných zím, kedy sme ráno chodili do školy a za veľkými ťažkými dverami nás privítal starý záves.
Je toľko spôsobov, ako sa chrániť pred svetom a jeho chladom. (Žena sa na moste lúči so svojim známym. Miesto novoročného vinšu mu povie vtip.) Nikdy ho ale neodstránime, spája sa s ním priveľa zážitkov, je našou súčasťou. (Ako rána v neznámych kúpeľniach.)

Sama sa oberám o možnosti ďalšieho pokračovania. Som presvedčená o správnosti niektorých vízií, a je to smiešne. A tak doteraz hľadám odpovede na otázky, ktoré som dostala pred rokmi. Otázky tak nepríjemne odhaľujúce stav vecí. Stále aktuálne.
Reprízy. Toto tu už bolo.
Áno, teraz sa môžem obzrieť a takto to pomenovať.

Bosým krokom celkom ticho poviem, že je otvorené.