Soňa, ja ťa milujem. Ty si taká sprostá

Sedeli sme s Adamom vo výklade ajrišu a ja som mu s nevinne vínnym úsmevom na perách ukazovala podozrivo tmavé okná na celom poschodí budovy oproti nám. Oznámila som mu, že tam budeme bývať, ale nie tam v strede, lebo, aha, okno nie je dobre zatvorené. Začal sa smiať a adresoval mi dve vety, ktoré som citovala v nadpise. A bolo to jedno z najkrajších vyznaní, akého som sa kedy dočkala. Hlavne preto, že som mu mohla rovnako odpovedať.Lebo nie vždy sa mi po vyznaní najhlbších citov, ktoré niekto prechováva k mojej maličkosti, rozžiari úsmev na tvári. Nevidím zmysel v zamrmlaní „aj ja teba“ len zo slušnosti. A odpovede v podobe mlčania či „hmmm“, „ďakujem“, alebo „beriem na vedomie“ vedia pekne bolieť. Ospravedlňujem sa každému, kto ma viac či menej neúspešne miloval, ale ja sa neviem hrať na lásku.Napriek tomu patria vyznania lásky aj do mojej aktívnej slovnej zásoby, len si okrem vhodne použitej formy musím byť istá aj jej obsahom. A to si občas ukradne veľa času.Minule sme s Adamom diskutovali o vhodnom načasovaní prvého vyznanie lásky. Bol čerstvo zamilovaný a ako ho poznám, tie slová mal na jazyku od chvíle, ako svoj objav uvidel. Tak som si zaspomínala na moje vzťahové životné obdobie a povedala som mu o časovom horizonte dva, tri mesiace. Nakoniec to v tomto vzťahu trvalo dva týždne a iniciátorom nebol Adam. Možno je to rýchle, ale aspoň obojstranné.Nuž, mne to trvá. A ak tie magické slová počujem skôr, ako sa mi zdá vhodné, vydesia ma. Pre mňa majú moc a možno za nimi vidím viac, ako tam v skutočnosti je. Nemám kategórie „mám rada“, „ľúbim“, „milujem“. Ako by Dara povedala, sú ľudia, ktorí ma bavia a ktorých, naopak, nemusím. Občas síce adresujem pripité „bože, ja ťa mám tak rada“ spojené s objatím kdekomu, ale okruh skutočne mojich ľudí je úzky. K nim prechovávam vysoko pozitívne emócie a ďalej neriešim, ktorým stupňom lásky by sa dali charakterizovať. Ak má láska vôbec stupne...Najhoršie na tých slovách je, že sa nimi dajú slabšie povahy manipulovať. Dokonale to ovláda aj moja trojročná sestra. Keď na ňu mama pre niečo kričí, Paula jej zahlási: „Mami, ale veď ja ťa ľúbim.“ A mama dokričí a vysvetlí tomu malému diablikovi, čo z jej správania sa jej nepáči. Zväčša bez nejakého dlhotrvajúceho efektu. A tak sa ľúbia a odpúšťajú si, keď to tak náhodou chvíľku nevyzerá.Vyšší level sú všetci tyrani a iné skrachované existencie, ktorí po svojich výstupoch spoločne s rôznymi darčekmi, sľubmi a láskyplnými slovami útočia na ubolené duše svojich najbližších. A tí uveria. Chápem, potrebujeme byť milovaní, ale za každú cenu?Lásku nerobia slová. No potešia. Nevytvárajú síce niečomu zmysel, len ho pomenujú, ak tam je. Ak nie, tak odhalia nezmysel. A skôr či neskôr sa ide ďalej, za citom, nie za slovami. Aby nám „ľúbim ťa“ v tomto šialenom svete celkom nestratilo význam...