Živí v kontrastoch

Ľudia sa bavia, plesajú, maskujú sa, vyprážajú, na fánky a šišky sypú cukor, dávajú kašu zo zabíjačky do mrazničky, potom ju vyberú, počkajú, zohrejú na panvici a jedia s chlebom a kyslými uhorkami. Majú v kalendári krátky mesiac, musia to stihnúť, musia sa objesť, obžiť, a o druhej v noci sa budiť na strašný smäd.

Lebo potom (nielen) podľa ich zvyklostí, rituálov, pravidiel a zákonov príde obdobie pôstu. Asi všetci potrebujeme kontrasty, aby sa nám z očí nestratili hodnoty.

Potrebujeme v autobuse sedieť vedľa upravenej staršej dámy, ktorá sa otáča za chalanmi stojacimi pri dverách a krúti hlavou pri každom ich vulgarizme, a zo Sľažian do Nitry ich teda povedia požehnane. Jeden z nich sa podobá na malého chlapca Tomáša, ktorý bol môj frajer v prvej triede, teraz stojí za mnou a pohoršenou dámou a hovorí veľa zbytočností.
Potrebujeme, aby sa nás neznámy starý pán v supermarkete pýtal na hladkú múku, kde je, akú má cenu, koľko je tých 28 centov na naše. Okolo osem korún, tu ďalej je hrubá a majú aj polohrubú, všetky stoja rovnako, 28 centov, áno, približne osem, všetky rovnako. Ešte vidím, ako dáva kilo hladkej do modrého košíka a potom sa otočím, a už ho niet, ani neviem, či mal klobúk, odišiel rýchlo.

Doma potom spomínam na leto a píšem o starobe, Ema má mamu, začínam, o tom, že si nepripúšťame tú vlastnú ani cudziu, bránime jej, chceme mať dlhý február, nekonečný fašang, chceme jesť šišky s orechovou plnkou a následne dobre spávať.

Toto chceme, no aj tak sa potrebujeme dotýkať pôstu, temného sveta, marazmu, smrti. A unikať, nedať sa pohltiť. Takto žiť. Aby sa dospelí muži mohli v nákupných centrách pridávať k malým deťom skákajúcim na jednej nohe po vyligotaných dlaždiciach.