Zaradím sa poslušne do 3 radu, predo mnou dvaja motorkári. To hádam dlho nebude trvať.
Chybná úvaha. Hadice stoja nedotknute, chvíľku čakám, ok chlapci, vy si teda kľudne diskutujte či je na zapareniny lepší púder alebo masť, ja by som ale rád natankoval.
Krátky pohľad vedľa, z vašej sorty tam stojí len jeden vás, pohľad do spätného zrkadla, za mnou nikto, cúvam, zaraďujem sa do druhého radu za osamelého vlka. Čakám. Čakám. Čakám. Tento jeden sa asi zase rozhoduje čí vyturuje motorku aby ukázal aký je to divoch alebo čí si má poškrabať zaparené gule. Hadica nedoktnutá. Vedľa sa zatiaľ vytvoril rad asi 3 aut, takže cúvnuť a zaradiť sa späť neprichádza do úvahy.
Otváram dvere, zamierim si to k chlapikovi. "Buďte tankovať?", Odpoveď v polštine, ale zrejme nejaký motorkársky dialekt, lebo aj napriek úspešné absolvovaným jazykovým pobytom na trhoch v Nowom Targu a Jablonke mu nerozumiem ani slovo. Ok, vraciam sa naspäť, sadám do auta, hádam on rozumel aspoň mňa a došlo mu došlo čo som chcel. A veruže hej. Chlap si poškrabe gule, vyturuje motorku do výšok, pri ktorých očakávam že motor zíde z motorky, docupitá k nemu a vrazí mu otáčkomer do otvoru niže pása,
zoberie hadicu a tankuje. Ano! Potom sa posunie. Presne 4 metre. Posuniem sa aj ja, natankujem, idem zaplatiť. Vraciam sa. sadom do auta a ... čakám.
Vedľa totiž zrejme drsní renegádi pochopili na čo je na čerpacej stanici hadica, vymenili si samolepky Iron maiden a ZZ top a pohli s dopredu k svojmu nerozhodnému kamošovi čo stál predo mnou. Pekne vedľa seba, takže zatarasili svojimi chrómovými kráskami moju radu a kúsok vedľajšej. V duchu konštatujem že teraz asi začnú túrovať motorky všetci traja, hneď potom ako si porovnajú kto ma viac strapcov na riadidlách.
Svoju netrpezlivosť dávam už otvorene najavo vysoko zdvihnutým obočím a netrpezlivým klopkaním končekov prstov na volante. Žiadna odozva. Týmto pánom zrejme tieto jasné náznaky nespokojnosti nič nehovoria. A možno je chyba v tom že sú mi obrátení chrbtom.
Skúsime teda trochu pritvrdiť. ZABLIKAM SVETLAMI. To určíte musia pochopiť, vraví optimista vo mne. Sú to motorkami, nezávislý renegádi, čo sa fotia na prázdnej ceste oproti západu slnka, takže tvoje blikanie si strč vieš kam, oponuje realista vo mne. Realista má ako obyčajne pravdu. ZATRUBIL SOM. Chvíľku som trochu nesvoj z toho náhleho prejavu netrpezlivosti a agresivity vo mne. Ale pozor, štartujú svoje stroje, a odchádzajú preč a ostáva iba jeden, vlastne jedna, žena zhruba vo veku medzi 40 a 80. Pri pohľadu na ňu ma napadá jedine, prečo táto babka nesedí doma, nepečie buchty vnúčatám a namiesto toho provokuje slovenských dôchodcov, ktorí majú problém zaplatiť inkaso a nieto ešte nasporiť na chopra. Babka sa zrejme nemá v úmysle pohnúť, tak to strihnem do vedľajšieho pruhu, obídem sprava a pridám cez okienko šťavnatú poznámku o hrabavej hydine. Prejdem celých 20 metrov k výjazdu na hlavnú a... čakám.
Nie pretože je tam stopka. Nie pretože ma čakať ma proste baví. Ale pretože pred stopkou stojí jeden z tých koženno-strapcových prizrakov z pumpy. On čaká tiež. Neviem síce na čo. Po hlavnej nejde nič, výjazd by zvládol aj určite aj priemerný motorkár. Možno sa mu páčia odlesky slnka zrkadliace sa v jeho naleštenej nádrži. Alebo chce túrovať motorku. Moja drahá polovička mi to vysvetli ale veľmi exaktne. „Ten pripečenec určíte čaká na tu babku čo tam ostala". Zase zatrúbim. a už sa za to ani nehanbím, zatrúbim ešte raz, chlapík zosadá z motorky, rozhodí rukami a prehovorí.
... ... .. ... ... kurwa!
Fakt to povedal s dvojitým w, neviem ako to ti poliaci vedia, ale vedia. Obchádzam ho nejak zľava, mierne v protismere, modliac sa aby si chlapík akurát nezmyslel že ide aj on a idem preč.
Pointa? 20 metrov od pumpy a 30 metrov od výjazdu je krásne veľké prázdne parkovisko, kde sa mohli všetci vykecávať, zoraďovať a túrovať koľko chcú. Ale chápem, drsní renegádi sú drsní renegádi a plagát Lorenza Lamasa by potom musel isť z garáže dole....
