Príbeh bol o jednej nakupujúcej rodinke. Kým sa ženská časť posádky auta vybrala na nákupy, otec rodiny sa rozhodol počkať v aute. Tam zaspal a zobudil sa, až keď sa ženské vrátili. Síce trocha ospalý a bolela ho hlava, nič to, rodinku odviezol domov. Až doma, ach hrôza, zistil, že má krížom cez celé brucho veľkú náplasť a zlodeji orgánov mu vybrali obličku. J A TOTO SA FAKT STALO.
Názorov, že Albánsko je nebezbečná krajina je veľa a hrôzostrašných historiek ešte viac. Vždy som ich počula od ľudí, ktorí tam neboli a väčšinou ani nepoznajú nikoho, kto tam bol. V lepšom prípade poznajú niekoho, (kto pozná niekoho)n, kto tam bol. Príde mi to nespravodlivé a preto chcem oponovať.
Pozná niekto tú obličkovú rodinku?
Možno som naivná, keď si myslím, že ľudia sa ku mne budú chovať rovnako, ako sa chovám ja k nim. Nech! Tento postoj sa mi doposiaľ vždy oplatil. Radšej budem ďalej naivná, ako žiť s paranojou, že všetci okolo mňa sú luhári, podvodníci, násilníci, zlodeji, vrahovia ...
Je mi jasné, že nemusí každý padať do mdlôb od ochoty nezištne mi pomôcť, keď ma vidí. Naopak, niekedy viem byť dosť protivná a nemám problém si svoje vyhádať. Ale všetci, ktorí cestujú, mi potvrdia, že čím jednoduchšia krajina a obyčajnejší človiečik, tým väčšia je pohostinnosť a ochota pomôcť a poradiť. A ako čestný (aspoň sa v rámci možností snažím J ) človek sa chcem revanšovať.
Alebo to teraz obráťme a pridajme trocha „prozápadného a civilizovaného“ pohľadu. Peniažky - zídu sa každému. Obchod. Ja poskytnem službu – ty zaplatíš. Ja poskytnem službu a nechcem od teba nič? Marketing?!? Bude sa ti v našej krajine páčiť, povieš to kamošom a tí sa sem budú chcieť pozrieť. Aj nám v konečnom dôsledku bude lepšie. Teraz ubytujem teba, za dva roky budem mať penzión. A možno chcem ďalej chovať svoje ovečky (predávať koberce... alebo hocičo) a bude mi bude stačiť, keď mi pošleš tú fotku, kde sme sa spolu vyfotili a povieš doma, že tam niekde žije Ahmed, ktorý ťa uhostil.
Mám šťastie a mám sa lepšie ako väčšina ľudí tam, preto ale nie som lepšia. Mám smolu a nenarodila som sa v krajine, ktorá hýbe svetovou ekonomikou, ale nie som horšia ako ľudia, ktorí tam žiju a uráža ma, keď si to o mne, alebo o Slovensku niekto z tých „bohatých“ myslí.
Mám nejaký svetonázor, estetiku, hranice vkusu ...atď. Tak ma vyformovalo prostredie, v ktorom som sa narodila a žijem. Niekto môže mať nejaké iné, nemusím im rozumieť, ale aspoň sa snažím byť tolerantná - do mešity vchádzam naboso a okolo hlavy si omotám handru, ak to uráža vkus miestnych - nekúpem sa bez vrchného dielu plaviek, v kostole nerozprávam nahlas a ak mám niečo na hlave, dám si to dole.
Zasa trocha inak. Mala som spoločenský problém, keď nás naši severskí kolegovia pozvali do sauny. Bola som tam sama dáma. Aj ja mám svoje predsudky a neviem si s nimi poradiť. (Predsudkom nebola ani tak nahota, ale toto: Na dovolenke je to iné, ale toto je predsa len pracovné stretnutie a páni sú kolegovia.)
Tak ako je to vlastne s tým Albánskom? Tak i tak. Albánsko má silnú ambíciu dostať sa do EU, vidí sa v Taliansku ako vo svojom vzore. Väčšine albáncov je jasné, že turizmus je jedna z ciest ako si zarobiť. Väčšina z nich bola férových a takto si Albánsko chcem pamätať.
Mohla by som na to zabudnúť a pamätať si iba urýchlenú evakuáciu z „kempu“, keď sme odmietli zaplatiť šialenú sumu za ubytovanie. Presnejšie sumu, ktorú zaplatíte v Nórsku za plne vybavený kemp s pripojením do internetu, za rozloženie stanov v zátoke, kde nebolo okrem zatvoreného bufetu a oka...ného suchého hajzlíka vôbec nič. Najprv sa postupne objavili asi traja majitelia pláže, že chcú, aby sme zaplatili. A potom, po zotmení sa jeden z nich vyjadril, že by sa nám vlastne aj niečo mohlo stať. Zbalili sme sa a nocovali sme o pár kilometrov ďalej, kde majiteľovi pohostinstva vôbec nerobilo problém, aby sme sa rozložili u neho na dvore.
Nepáčiť by sa mi mohol trhový prístup majiteľa krčmy v severoalbánskej dedine Boga pri predaji piva - prvá runda 100 leke, tretia bola už za 200 (viac sme v tom teple nedali). Bol dopyt, bol kapitál – trh sa prispôsobil. Nerobia to isté v posledných rokoch aj Chorváti?
Úplne v južnom cípe Albánska sa nachádzajú antické vykopávky mesta Butrint. Sú fantastické. (Predstavte si Efez v džungli) Ak budete mať možnosť, choďte tam. Organizujú sa tam napríklad aj fakultatívne výlety z gréckeho ostrova Korfu. (Korfu je máličko pár kilometrov cez more a z albánskeho pobrežia je ho vidieť.) A že do Butrintu chodia cudzinci s kapitálom je vidieť. V dobrom. Vstupné je už žiaľ prispôsobené a asi trikrát také drahé ako do dostatných pamiatok (700 leke for foriners). Znova však nič, čo by sa nedalo rozchodiť. A ten zážitok za to rozhodne stojí. Pamiatka sa rekonštruuje a konzervuje (v čase, keď sme tam boli, sa tam fakt makalo). Služby na slušnej urovni - dalo sa kúpiť piť aj ísť na slušnú a voňavú toaletu (to je na Balkán už výkon). Ak máte záujem, môžete si zaplatiť anglicky hovoriaceho sprievodcu, prípadne si o Butrinte môžete kúpiť infomačne hodnotnú príjemne čítavú publikáciu (stála ma myslím 300 leke).
Albánsko malo koncom minulého storočia dosť veľké sociálno ekonomické problémy. Podobnými, akými si prešli takmer všetky postsocialistické krajiny. Albánci si ich ešte po balkánsky prikorenili. Vďaka nebankovým inštitúciám prišlo mnoho miestnych o všetky svoje úspory, mnoho z nich s vidinou rýchleho a „bezpracného“ zbohatnutia rozpredalo svoj majetok. Nebankové inštitúcie skončili tak, ako nebankové inštitúcie zvyknú končiť. Práve sa zobúdzajúcu ekonomiku to priviedlo na pokraj kolapsu. Domáci si to medzi sebou riešili s temperamentom balkáncom vlastným. Deväťdesiate roky boli v tejto krajine dramatické. Albánci sú ľudia, ktorí si zvyknú konfrontovať svoje názory s krvou na rukách. V týchto oblastiach (ale nie len v Albánsku) je treba brať do úvahy aj ďalší nábožensko etnický aspekt. Iste neoplatí sa zbytočne riskovať a asi je lepšie vyhnúť sa problematickým oblastiam. Stále si však myslím, že za použitia zdravého rozumu Albánsko nie je miesto, kde by vám hrozilo nejaké zásadné riziko. Ľudia, s ktorými som sa o tom rozprávala, a ktorí boli v Albánsku viac krát, všetci svorne potrvdili, že Albánsko robí pokroky a míľové kroky v snahe začleniť sa k „civilizovanému“ svetu. A že obavy sú čím ďalej, tým menej opodstatnené.
Nevyskúšaného sa máme tendenciu sa báť. To je OK.
K dobrému príbehu niekedy patrí zveličenie a nadsádzka väčšinou priamo úmerné počtu ústnych podaní historky. Netvrdím, že príbeh z diskusie sa nezakladal na pravde. Vyššie popísaná situácia tomu dáva za pravdu. Ale napriek tomu mi väčšina tých historiek o Albánsku príde bulvárnych.
Možno sme iba mali šťastie, že v tom „pekle“ sme to prežili v zdraví. Neviem ako bolo v Albánsku pred 10 rokmi. Vtedy som tam nebola. Ale bola som tam vlani a nebezpečne som sa necítila!
Behom prvých dvoch dní v Albánsku sme stretli tri ďalšie skupinky slovenských výprav, neskôr ešte skupinku čechov na bicykloch. Asi to teda s tým bezpečím nebude také tragické. Albánsko je interesantná krajina, hoci ma niekedy privádzala do zúfalstva a občas (skoro celých 17 dní) som s nostalgiou spomínala na civilizovaný komfort (sprcha, teplá voda, pripojenie do internetu ...alebo ASPOŇ signál na mobil). Teraz, v civilizácii, to už tak tragicky nevidím. Vlastne to bolo fajn aj bez mobilu. Môj názor sa nezmenil a naďalej vám odporúčam: „Choďte sa tam pozrieť“ .... ale nemusíte, ak nechcete J
