Bohdana Hübnerová
Veľký holandský cyklo trip VIII.
Posledný deň dovolenky. Vstávame skoro a balíme, aby sme stihli vlak do Duisburgu. Nalodiť sme sa stihli bez stresu. Odchádzame z Utrechtu cez 's Hertogenbosch do Eindhovenu.
...marťan vysadený omylom na Zemi, ale už som si zvykla. Zoznam autorových rubrík: Cesty tam a zasa späť, Čo oko videlo, Objektívne neobjektívne kritik, A tak, rôzne
Posledný deň dovolenky. Vstávame skoro a balíme, aby sme stihli vlak do Duisburgu. Nalodiť sme sa stihli bez stresu. Odchádzame z Utrechtu cez 's Hertogenbosch do Eindhovenu.
Ráno sa lúčime s pani farmárkou a jej dvoma blonďatými farmárčaťami v drevákoch drevených. Svieti slniečko. Oblasť, v ktorej sa nachádzame má zaujímavé meno Anna Paulowna.
Včera nám šťastie prialo. Vietor do chrbta. Dokonca sme ani nezmokli. Vyzerá to tak, že zásobu všetkých možných komplikácii sme si už vyčerpali. Hurá!
V noci je ohromná búrka, ale až ráno sme skutočne ocenili naše večerné rozhodnutie ubytovať sa v chatke.
Včera poobede sme premokli do nitky. Všetko je mokré. Všetko je vlhké ... a smradľavé!
Včerajšok skončil nočnou evakuáciou. Holandsko nás vôbec nevíta priateľsky.
„Čo budete robiť v lete?“ opýtala sa nás zima pri varenom vínku? Pôjdeme na dovolenku na bicykloch. A keď na bicykloch tak do najbicyklovejšej krajiny na svete, alebo... aspoň v Európe. Rozhodnutie padlo. V lete precestujeme Holandsko na bicykloch!
Dorazili sme do Amsterdamu. Sú asi tri poobede. Z bezpečnostných dôvodov - naše zámky na bicykel sú v porovnaní s holandskými reťazami asi ako keby ste si chceli bicykel priviazať na ulici o kandeláber cverničkou - si v kempe kupujeme chatku a odhádzame do mesta.
povedala kedysi dávno moja zlínska babička mojej maminke a tá sa strašne urazila. Táto scénka z detstva sa mi vybavila v piatok večer, keď som sa s kamarátkou Martinou vracali z drinku v meste.
3 deň - sobota Ráno nás čakajú skutočne kráľovské raňajky. Teta Stemmerová čaká nachystaná pri kuchynskej linke a keď si odoberieme zo šunky hneď doloží ďalšiu. Máme tu syr, zeleninku, domáci džem, medík ... čerstvé pečivko. Mňam, aký rozdiel oproti včerajšku, kde sme štyri dostali tri krajce chleba. U Stemmerovcov je dnes svatba, tak by sme sa mali zbaliť do ôsmej. Teta nám vraví, že sa nemusíme ponáhľať, len aby sme potom zamkli a kľúčiky jej hodili do poštovej schránky. Úžasné.
Večer robíme s Luciou alchymistické pokusy s ingredienciami: čierny čaj, šípkový čaj, ťapka fernetu, ťapka demänovky, plechový hrnček a odporová špirála. Pod dekou za šumenia dažďa skúšame kombinácia, ktorých ingrediencií a v akom pomere je najlepšia na výrobu grogu. Až kým sa neminie alkohol.
Nápad prejsť na bicykloch z Passau do Viedne v čisto ženskom zložení mal pôvodne uskutočniť v čase okolo ôsmomájového voľna. Cesta sa nekonala. Počasie bolo proti nám. Náhradný termín bol určený na najbližšie štátom udelené voľno 5.7 + víkend. Pôvodný plán znel prejsť 302 km (podľa mapy) z Passau do Viedne za 5 dní a podľa stavu síl a emócií možno potiahnúť ešte 65 km do Bratislavy. Počasie a skrátenie výpravy o jeden deň nakoniec trocha pozmenili plány. Pionierska dievčenská cyklo jazda bola napriek tomu úspešná. Bola to pre všetky štyri prvá jazda s plnou poľnou bez mužskej podpory. Džentlmen nablízku by občas potešil. Napríklad, keď je treba zniesť bicykel, čo váži tonu, po schodoch. Ale my sme to zvládli samé.
Kodaň mám rada. Možno nie je až tak čistá a prísne organizovaná ako iné škandinávske mestá. Ale je živá, farebná a kozmopolitná ...prosto, do pohody. Keby som rozprávala o človeku, povedala by som, že má nadhľad. Tolerantná stará dáma.
Dostala som od Lucie cédečko. Vraj, pozri si to, bude sa ti páčiť ... a je tam dobrá hudba. Prečo nie? Francúzsku kinematografiu môžem, a muzika tiež môže byť dôvod, prečo si pozrieť film.
Ako to vlastne s tým Albánskom je? Cieľ našej prázdninovej cesty bol známy približne od vianoc. Samozrejme sa ku mne dostali strašidelné historky typu stratení turisti, drogy a kudly v chrbte. Jedna z reakcií na môj predchádzajúci príspevok mi pripomenula „hrôzostrašnú historku“, ktorá kolovala medzi známymi mojich rodičov (ergo dospelými a rozmýšľajúcimi) ľudmi niekedy v čase zamatorevolučnom, keď sa chodievalo na výhodné nákupy do Nowého Targu. Nesúvisí s Albánskom, ale s tým, čo chcem povedať.
Skočím si do obchodu. Kúpim jedno balenie odbúravača stresu, za škatuľku rovnováhy, tablety pre pocit bezpečia, v tetrapaku trochu čistého vzduchu a prihodím aj flaštičku s práškami, ktoré vyriešia môj problém s nedostatkom skúseností. Že o čo ide? To som nechápala ani ja, keď som vstúpila do tichého bieleho priestoru. Medzi regálmi plnými bielych balení imaginárnych produktov som chvíľu bezradne stála .... a potom mi to docvaklo.
Nič nehovorte ... iba kukajte. V Albánsku sa je na čo.
„Divím sa, že ste si za tie roky na moje nápady ešte nezvykli.“ Keď som sa vlani vytasila s cieľom našej dovolenky, známi reagovali rôzne ... niektorí z nich sa dokonca opatrne popýtali na moje duševné zdravie. Popravde, stojac v plavkách pri krajnici prašnej cesty imitujúc si pomocou dvojlitrovej PET fľaše slastný pocit sprchy, samozrejme za výdatného povzbudzovania miestnych džentlmenov (jeden z nich si na nás dokonca vytiahol aj videokameru), vtedy som si presne nevedela vybaviť dôvod, prečo som sa sem vlastne chcela pozrieť. Vlastne, skúšali ste si niekedy jednou rukou liať na hlavu vodu z fľaše a druhou sa mydliť?