Prípravy:
Je utorok. S počasím to vyzerá všelijako, v stredu je ešte horšie. S blížiacim sa dňom „d“ a hodinou „h“ sa stupňuje mailová komunikácia obsahujúca linky na všetky možné aj nemožné webky s predpoveďami počasia. No nech je ako je, ani jedna z nich nie je príliš optimistická. Všetky však hráme formu. Počasie nás nezlomí. Neviem ako zvyšok výpravy, ja sa celkom pohrávam s myšlienkou, aký príjemný by mohol byť dlhý upršaný víkend na gauči s dobrou knihou. Nepriznala by som to ale ani za nič.
Predpoveď počasia v kombinácii s mojou paranojou - zmoknem a bude mi strašná zima, spôsobuje, že nakoniec vlečiem viac vecí než nevyhnutne potrebujem. Ako tak tie predpovede študujem, dospievam k záveru, že v júli v Rakúsku bude aspoň -10°C a určite zmrznem.
Štvordňová batožina cyklistky panny (v zmysle prvej viacdňovej cyklotúry bez podporného vozidla, inak som ryba a ani inak ... no nechajme toho) nakoniec obsahuje:
náhradné boty –tie sa nakoniec zídu,
dvojo dlhých nohavíc – vďaka kvalitnej quik dry úprave tých, v ktorých som prvý deň zmokla ako tchor, druhé nepoužijem. Napriek vlhku stihli uschnúť za noc.
Softshellovu bundu a Icestopperku – stačila by kľudne iba niektorá z nich, ale viete tá predpoveď. Aspoň budem vždy za čistú, peknú a voňavú. Keďže som so sebou práskla hneď prvý deň do blata.
Ľahkú bundu s kapucňou - kedysi s celkom slušnými parametrami týkajúcimi sa vodeodolnosti. Nanešťastie už má svoj vek a o nepremokavosti sa v jej prípade dávno nedá hovoriť ... a preto som brala ešte outdoorovú bundu – tú som kľudne mohla nechať doma, iba čo zaberala miesto. Ako ideálna kombinácia sa v prípade dažďa ukáže byť softšelka a stará bunda s kapucňou.(s tou nepremokavosťou to nakoniec až tak zlé zasa nebolo, no tá predpoveď)
Teplé termotriko – jeden kus, „studene“ termo tričká dva kusy, geiša cyklogate s vankúšikom,
spodné prádlo spomínať nebudem, klimatexovú šatku, cyklistické rukavice – tie som použila po prvý krát je to fajn - už nikdy nepôjdem bez nich. Uterák a hygienické potreby, švajčiarsky nožík, čelovku
tri plechovky redbullu, milión fit tyčiniek, polovicu donesiem nazad, ale aspoň sa nemusím báť, že "hladom pomriem", alumatku a stan, pretože s Luciou plánujeme spať v stane. Lucia zasa vezie môj spacák.
A ťapku fernetu.
Už keď som zbalená, dochádzam na to, že som si zabudla zbaliť hrnček. Po chvíli zvažovania, či celú batožinu prebalím, alebo vyhodím toaletný papier, to vyhrala lenivosť a toaletný papier. Hrnček, vravím si, kreatívne vyriešim podľa situácie.
Napokon si ešte manželom nechávam vnútiť servisnú sadu kľúčov na bicykel. Ako dobre robím som v tej chvíli ešte nevedela.
1deň -štvrtok
Zraz pre ružinovskú časť posádky je o trištvrte na päť u Lucie. Čas, v ktorom sa za normálnych okolností ešte len otáčam na druhý bok. Fuj. Mirka sa k nám pridá až na petržalskej stanici.
Cestou na stanicu absolvujeme prvú nehodu. Prečo vždy ja? Mám zle zmontovaný nosič na batožinu. Sadu kľúčov a svoje technické vzdelanie môžem oceniť hneď na treťom kilometri výpravy. V strese, že nestihneme vlak, opravu zvládame rýchlosťou serviných technikov F1. Tašky pre istotu ešte poisťujem popruhom o kostru bicykla pod sedadlom. A vyrábam si novú utvkelú predstavu o rozpadajúcich sa batožinových nosičoch.
Vlak o 5.50 z Petržalky do Viedne na Westbahnhof stíhame v pohodičke.
O 7.00 sme vo Viedni. Prestup na rýchlik do Zürichu o 7.30 sme stihame aj s kávou na stanici a zistením, že na bicykle do rýchlika potrebujeme „bicyklovú miestenku“. Tie už sa nedajú kúpiť. Hurá. Našťastie vlak nie je plný a dnu sa dostávame aj s bajkami. Prestupovať máme vo Wellse. (V Rakúsku je nejaký Wells, nebol náhodou predtým v Británii?). V tomto Wellse máme mať podľa plánu na prestup iba 9 minút. Našťastie prípoj do Passau mešká a Wells má stanicu s výťahom. Inak by bolo tých deväť minút s plne naloženými bicyklami nereálnych.
Aj druhe presadanie dopadlo dobre a na nás už čaká Passau. Pospávame, predsa len vstať o 4.00 chce istú dávku masochizmu, študujeme itinerár, zasa pospávame, a sledujeme čoraz menej modrú oblohu. Do Passau prichádzame napoludnie zároveň s prvými kvapkami dažďa.
Hneď na stanici sa nosič na batožinu rozpadá Jane. Opravu zvládame ako starí skúsení servisáci za pár minút. Janka je vyzbrojená univerzálnym imbusákom z Ikei. Nerobím si srandu. Imbus sa ukázal byť veľmi užitočný vzhľadom na nie veľmi ideálnu konštrukciu batožinového nosiča, dá sa ním dostať medzi trubky a koleso, čo mojím kľúčom dosť dobre nešlo.
Kým sme si prezráme mesto, ktoré leží na nemecko-rakúskych hraniciach a sútoku troch riek Dunaja, Innu a Ilzu a zháňame etwas zu Essen, rozprší sa úplne. Kebaby od turka jeme na stojáka v spoločnosti pavúkov pod miniatúrnou strieškou mestského archivu sledujúc ako nám moknú bajky. Do sucha sme sa nezmestili všetci. Losujeme - my sme to vyhrali, bicykle ostali vonku na daždi.
Hneď, ako dážď trošinku ustáva, vyrážame. Preč. Preč z tohto upršaného sychravého mesta.
Našťastie, ako sa neskôr ukáže, tento dážď bol najhorší, ktorý nás na našej výprave stretol.
Z Passau odchádzame okolo jednej po ľavom brehu Dunaja cez Obernzell.
Ďalší dážď nás dohoní presne pri dojazde k Jochenstein Kraftwerk.
Nikdy som si nemyslela, že vodná elektráreň môže byť atraktívna turistická zastávka. Musím uznať, že tento pomerne nezáživný technický objekt dokázali rakušania urobiť celkom atraktívnym pre laika. Je tu náučný chodník pre decká o tom, ako fungujú vodné elektrárne, trocha ekologickej osvety, infopoint. My sme hlavne ocenili dobrú kaviarničku s výbornou kávou a ešte lepším štrúdlom, ktorý si kupuje Lucia, ale my jej ho kamarátsky takmer celý zožerieme. V Infe si rezervujeme nocľah v Au. Au (jedno z niekoľkých Au pozdĺž toku Dunaja) je miesto, kde Dunaj vytvoril meander tak, že sa rieka vracia o 180° proti svojmu toku. Je to malebné miestečko. Nocujeme na hospodárstve u rodiny Pumberger. V Au sme po všetkých dažďových prestavkach asi o 16.50. Prvá etapa meria podľa môjho tachometra 43 km včítane prehliadky Passau.
Navečer sa ešte vyberáme na kopec nad Au. Sú tam ruiny hradu Haichenbach odkiaľ je pekný panoramatický výhľad do udolia a na meander Dunaja. Teda bol by, keby nezačalo liať. Ak sa nám celý deň darí pred dažďom utekať, teraz si to vynahrádzame dokonale. Napriek tomu je vyšľap na Haichenbach príjemná asi ¾ hodinová prechádzka a za pekného počasia môže byť pohľad do údolia romantický. Možno nabudúce. Navyše mi nejak nedocvaklo, že pršať môže začať hoci nesedím na bicykli, ale idem pešo.
Naspäť sa vraciame za celkom slušnej prietrže mračien. Dobre, že obe bundy, ktoré vlečiem so sebou, ležia pekne zabalené v suchu na izbe. Tenisky v tom vlhku nemajú ani najmenšiu šancu. Druhý deň ráno ich ešte mokré balím do igelitky a vytiahnem ich až za tri dni doma. Až to bude ten správny zážitok.
