2 deň - piatok
Ráno pojeme na hospodárstve. Hmm, od slovanskej pohostinnosti to má ďaleko, ale úplne hladné sme nezostali. Z Au štartujeme po raňajkách, niečo pred deviatou.
Kompou na pravý breh. Srdečný ujo prievozník s učebnicovou nemčinou nám radí najlepšiu a najmalebnejšiu cestu.
Vyberáme sa pekným chodníčkom v lese popri Dunaji cez Inzell do Aschbachu. V Aschbachu sa cez most vraciame na ľavy breh. Čaká nás relatívne nezaujímavá rovinatá krajina s lánmi kukurice a pšenice. Všade vládne germánska uhladenosť a krajina vyzerá ako vo všetkých tých hrozných nemeckých seriáloch. Čo ale musím oceniť je, že aj na miestach, kde by mi v živote nenapadlo tráviť dovolenku, fičí agroturizmus ako besný: kopec penziónov, všade infopointy, informačné tabule o všeličom. Napr.: Práve prechádzate popri kukurici kultivaru António. (No to som fakt potrebovala vedieť.)
Pri Goldwörthe schádzame z Donauradweg dole. Chceme nájsť niečo, kde sa dá najesť a možno sa aj schovať, lebo sa začína dvíhať vietor a ženú sa mraky. Prístrešok sme nenašli, reštauráciu tiež nie. Našli sme len zatvorený bufet a golfové ihrisko. „Z golfu“ sa naspäť na cyklistickú trať vraciame cez potok cez lávku ako z Rysavej jalovice. Postoj lavička, netanči. Našťastie sa neokúpal nikto. Pred Ottensheimom pri kanáli na rýchlostné vodácke preteky objavujeme taký bufet, v ktorom dáme na obed a čakáme, kým prejde dnešný prvý dážď. V bufete majú strašne zlé klobásy a strašne pekných vodákov. Po daždi sme frčíme na Linz, ktorý prechádzame iba po ľavom brehu. Nezastavujeme.( Prečo sme tam vlastne nezastavili?!?) Linz sa napriek tomu pozrieť oplatí. Ja som dávnejšie už tú možosť mala. Dnes ho vynechávame, tak sa mojím najsilnejším zážitkom z mesta stávajú tí negermánsky pekní a voňaví!!! bežci v parku pri Dunaji. V okolí Linzu je zjavne vysoká koncentrácia pohľadných mužov. Dámy, odporúčam do pozornosti. Za Linzom cesta dosť dlho pokračuje popri Dunaji s výhľadom na ľahko smrdľavú rafinériu. Tento chodník sa paradoxne volá cestička priateľov prírody, alebo tak nejak. Inak až do Abwindenu je to klasická skoro bratislavská príhradzná nuda. V Abwindene sa chodník odtŕha od Dunaja a vedie cez miestne dedinky.
Tu si musíme urobiť si na rampe akejsi špedičnej spoločnosti nútenú dažďovú prestávku. Dážď sa spustil v momente, keď som sa stavila, že dnes už pršať nebude. V St. Georgene dopĺňame v Bille zásoby. To plánujeme už od rána, ale toto sú prvé potraviny, ktoré sme po ceste našli. Plánujeme doplniť aj plnivo do ploskúľ, ale nanešťastie v tomto konkrétnom obchode majú iba Inländer Rum. No, čo už. Tuzemák potom bude statočne odolávať až do konca výpravy.
Ďalšia zastávka je Mauthausen. Ak chcete ísť do múzea, ktoré je v bývalom koncentračnom tábore musíte odbočiť asi 2 km pred mestečkom. My sme sa rozhodli, že tam nejdeme. Samotné mesto Mauthausen je veľmi pekné a na pohľad vôbec netrpí svojou nepeknou históriou. Kým kočky zjednávajú v Infopointe ubytko na ďalšiu noc. Ja sa štverám po milión schodoch. (no dobre, nebolo ich až toľko), ku kostolíku na kopci. Kostol bol úplne rovnaký ako kostoly v každej druhej dolnorakúskej dedine. Samozrejme to zisťujem, až keď sa tam vydriapem. Čo by človek neurobil kvôli fotke. Aspoň som nachvíľu zmenila typ športu.
Mimochodom, systém rezervácie ubytovávania v Rakúsku funguje fakt výborne. Infopointy sú takmer v každej dedine. Môžete vybaviť ubytko v mieste, do ktorého chcete dôjsť. Za neveľký sprostredkovateľský poplatok (3 eurá) vám pomôžu nájsť hotel alebo penzión, vybavia vám rezerváciu. Vy už musíte v danom mieste iba ten správny penzión nájsť.
Z Mauthausennu cez ďalšie Au okolo 17.00 prichádzame do Mitterkirchenu.
Tu máme rezervované ubytko u strašne pohohostinnej a milej pani Stemmer. „Vitajte, bicykle si rovno odložte v garáži.“. Pani spráskla rukami, keď sme jej povedali, že za sebou máme 100 km (aaaach) a že ideme na bicykloch až z Passau (aaaach) a plánujeme dôjsť až do Viedne (aaaach), a že ešte k večeru chceme skočiť ku keltskej dedine - Freilichtmuseum Keltendorf. (aaach).
Múzeum už otvorené nestíhame, takže sme sa aspoň naľahko prevezieme po okolí. U Stemmerovcov to vyzerá ako stránky s nábytkom a interiérovými dekoráciami z katalógu Neckermann. V izbe sme mali všetko a všetkého veľa. A strašidelne mäkkú posteľ. Ale teta bola skutočne strašne milá.
Dĺžka dnešnej etapy: 103 km + asi 7 km k zatvorenému keltskému múzeu.
