Po kráľovských raňajkách sa odkotúľame (doslova) po ľavom brehu znova cez
Miterrkirchen a keltské múzeum, tentokrát pre zmenu ešte neotvorené, cez Grein a Persenbeug.
Na opačnom brehu Dunaja je oproti Persenbeugu mestečko Ybbs s nádherným rozľahlým kaštieľom.
Pravdepodobne stojí za to pozrieť si celé mesto a asi si tento krát volíme horší variant. V Persenbeugu sa cez most oplatí prejsť na opačnú stranu rieky. My pokračujeme po ľavej opäť cez kukuricu kultivar Antonio. Na nejakom hospodárstve pred Marbachom kupujeme ovčí syr na obed a fičíme ďalej - smer Melk.
Pár kilometrov pred Melkom prechádzame na opačnu stranu. V Pöchlarne asi 5km pred Melkom je rodný dom rakúskeho maliara expresionistu Oskara Kokschku. Ak chcete.
S vetrom do chrbta trháme rýchlostné rekordy (tridsiatka do pohody aj 35km/hod sa dá). Dnes máme šťastie. Dnes neplatí cyklistická axióma, že všetky cesty vedú do kopca a proti vetru. Keďže je pekne rozhodli sme sa, že sa naobedujeme vonku. V Spare sme dokupujeme dobroty k syru a vyberáme sa hľadať vhodné miesto. To sa nakoniec ukáže byť na mini trávničku za kríčkom, za informačnou tabuľou priamo pred vstupom do melckej katedrály. Náš minipicnick je pred očami ľudí, ktorí vchádzali do kláštora schovaný takmer dokonale. Naopak pohľad na nás si užijú všetci, ktorí kláštor opúšťajú.
Divím sa, že na nás nedoletel nejaký ochrankár. Kláštor v Melku je najväčší barokový kláštor Rakúsku. Je krásny, veľkolepý, nádherne a precízne zrekonštruovaný a ak máte radi pocit vlastnej maličkosti a bezvýznamnosti v tejto pamiatke si ho užijete. Ja koncentrované baroko zasa až tak veľmi nemusím ... ale je to pekné.
Piknikovaním pri katedrále prečkáme najvačšie teplo, stihnem sa obliať tým tuzemským rumom, takže smrdím ako rumová pralinka, a keď prejde najväčšia horúčava štartujeme ďalej.
Za Melkom sa vraciame na ľavy breh a v pohodičke cez Aggsbach prichádzame navečer do Spiztu.
V Spitzi sme pôvodne mali od tety Stemmer kontakt na penzión. Ráno sme tam nezavovolali. Podobne ako po dva dni pred tým plánujeme, že si rezervujeme ubytko v „Ičku“. Plán znie dôjsť do až Kremsu. V spitzianskom infe je strašne neochotná ženština, ktorá: „Nám mimo Spiztu teda nič rezervovať nebude a v Spitzi je už všetko plné.“ Očesali sme stojan s kontaktami na ubytovanie a samé si vytelefonovávame miesto v kempe v Kremsi v karavane. Aká romantika. V karavane sme žiadna ešte nespala. Má to ale jedno „Ale!“. Pani, ktorá je v Kremsi v kempe na recepcii je tam iba do 19.00 a potom odchádza. Tak to musíme stihnúť. Je 17.55 a do Kremsu 22 km. Rozhodli sme sa, že s Luciou vyštartujeme a pokúsime sa to stihnúť a Mirka s Janou za nami dôjdu. Takže nádherným vinárskym údolím Wachau šprintujeme bez rozjímania. Je to škoda, táto časť stojí za dlhšiu prestávku a vychutnávanie. Ako jedna z mála častí dunajskej cyklocesty je aj trocha kopcovitejšia. Dnes sa nekoná žiadne rozjímanie. Nikdy by som nepovedala, že niekedy s plne naloženým bicyklom dám do kopca 28 km/hod. (To by mi do kopca robilo dosť problém aj naľahko). V malebnom mestečku Durnstein asertívne rozrážam nejakú hromadnú svatbu (je magický svatobný dátum 07.07.07). Lucia toľko šťastia nemá a je pohltená rozjareným davom. Únik z pasce ju tuším stál aj nejaké to euro pre nevesty. Navyše sa nám ešte zadarí aj menšia nehoda. Musím prudko zabrzdiť, kvôli oprotiidúcim cyklistom a Lucia to nedobrzdí. Pokus vyrobiť tandemový bicykel našťastie končí bez úrazu a újmy na technike. Au, ale šupa je to slušná. No nebudem to naťahovať, pred kempom brzdíme o 18.40. S adrenalínom na rozdávanie.
A o ubytko v romantickom a trochu zatuchnutom karavane vedľa kontajnera s odpadkami nie sme ukrátené. Ja som rozhodnutá, že údolím Wachau si to ešte niekedy v blízkej budúcnosti dám v kľude. Z Aggsbachu do Kremsu to plánujem odbehnúť po vlastných.
Večer dáme prechádzku po Kremsi. Pôvodne sme si chceli dať pivko a možno sa niekde najesť. Po deviatej v centre nachádzme až dva otvorené podniky a oba sú už beznádejne plné. Zlatá večerná Bratislava. Zásoby sme dokupujeme na benzínke a vraciame sa do nášho karavanu.
Dĺžka dnešnej etapy 107 km včítane 22 km rýchlostnej prémie.
4 deň - nedeľa
Ráno dávame kočovnícke raňajky pred karavanom. Prezrieme blšák v kempe a plážovým tempom sa vyberáme po pravom brehu smerom na Tulln. Čím sme bližšie k Viedni, tým sa Dunajská cyklocesta podobá hrádzi okolo Bratislavy. Čiže rovinatá nuda, ale s horším asfaltom. Za Kremsom ideme dokonca pár kilometrov po šotoline. Pri Altenwörthe prechádzame na opačnú stranu, prezrieme ďalšie vodné dielo
Ešte jedna podobná výprava a vo vodohospodárskych dielach nájdem zaľúbenie. Po pravom brehu pokračujeme až do Tullnu. Začína byť neznesiteľne horúco. Ten dážď v Passau mal čosi do seba. Čím bližšie k Viedni aj cyklochodník sa začína plniť víkendovými cyklistami. Ale musím priznať, že sa mi veľmi páčili výjavy: lavička, pri nej opreté dva zánovné bicykle a na lávke odhadom sedemdesiatročný manželský pár popíjajúci zo šáločiek kávu, ktorú si priniesli v termoske. Tak chcem fungovať, až budem mať toľko rokov.
Pravdepodobne v Zwetendorfe sa nechtiac a neplánovane stávame divákmi miestnych dedinských pretekov kár. Káristi totiž zablokovali celú cestu. Káry bez pohonu štartujú pomocou natiahnutej gumy. Profesionalny komentátorsky výkon prenáša dedinský rozhlas. Jeden by nepovedal, na čom sa tí rakušania dokážu baviť. A vraj sú germáni suchárski. V Tullne obedujeme.
Je teplo na skapatie, tak padá rozhodnutie, že tu zapicheneme vlajku a do Viedne dôjdeme vlakom.
Dĺžka etapy 46 km do Viedne nám zostalo asi 30 km.
Na stanici si opäť užívame nebezbarierové prenášanie naložených bicyklov z peróna na perón. Potom tak podobne ešte tri razy vo Viedni medzi stanicami schnellbahnu. Na Südbahnhof dávame ešte jeden eskamotérsky výstup na eskalátoroch. Ja viem, že s bicyklami sa nemá jazdiť voziacimi schodami. Našťastie sa to obišlo bez zranenia. Hromadný pád nebol až taký strašný, ako možno vyzeral. Viete, čo urobia za sebou postavené dominové kocky, keď sa drcne do prvej? Do zostrihu zaujímavosti týždňa z bezpečnostných kamier pre pobavenie bezpečnostnej služby na stanici sa naše akčné kvarteto asi dostalo.
Nasadáme do vláčika smerom Petržalku a domov prichádzame okolo šiestej. Pred stanicou zapíjame úspešnú dámsku jazdu kofolou a rozpúšťame podnik.
Epilóg:
Sadu klúčov som si vnútiť manželom nechala, nemala som však zo sebou rezervnú dušu. Zabudla som si ju kúpiť. Defekt som dostala. Našťastie až na stanici v Petržalke, tak som to domov odtlačila.
Donauragweg cica party.
Účastničky: 4 dobrodružné dámy
Počet dní: 4 (štvrtok 5.7. – nedeľa 8.7.)
Počet prejdených kilometrov : 306
