Čas: cca - 8 mesiacov.
Lucia odkiaľsi vyhrabala akciovú ponuku rakúskych dráh. Skupinový lístok z Viedne do Duisburgu. Na hlavu niečo cez 3000 tisícky. Skvelé. Teraz už niet cesty späť!
Potom sa vyše pol roka nič zaujímavé nedeje. Teda deje, ale s našou dovolenkou to nijak zásadne nesúví.
Čas: - 1 týždeň:
K nášmu skupinovému extra akciovému lístku potrebujeme, lístok na prepravu bicyklov. Nevadí, veď dokúpime. Teta na stanici v Petržalke nám lístok na rakúsky spoj predať nevie. Odkazuje nás na rakúske železnice. Volám na hotline rakúskych železníc. Vo vlaku je 8 bicyklových miest, ale tie už sú vybúkované. Skúste priamo na stanici. Lucia je služobne vo Viedni, skúša teda priamo na stanici, neúspešne. Skúšame telefonovať kde sa len dá. Som presvedčená, že sme hovorili osobne s každým jedným zamestnancom rakúskych dráh. Nevybavili sme nič.
Dušan prichádza s nápadom, že by sme mohli skúsiť prepraviť bicykle ako batožinu v bicyklových vakoch. Zháňame na internete vaky. Najlacnejší, ktorý sme našli stojí 4 tisícky. Na jednorazový problém, pomerne vysoká investícia. Ušijeme si ich sami. Medzičasom kreujeme trasu, zháňame adresy kempov, kontakty.
Čas: - 1 deň:
Noc pred cestou. Ja šijem tašky na bicykle z IKEA tašiek. Lucia s Robom a Dušanom rozoberajú bicykle a snažia sa ich zložiť do čo najkompaktnejšieho stavu. Hotovo máme o tretej v noci. Výsledok práce vyzerá skôr desivo ako povzbudivo. No čo už, v najhoršom prípade, ak sa s týmto kamiónom batožiny nedostaneme do vlaku, vrátime sa z Viedne a dovolenku strávime s vodnou fajkou na terase u Lucie a Roba.
Čas: Deň 0:
Na petržalskej stanici s neforemnými homemade bicyklovými vakmi a batožinou pôsobíme ako invázia ukrajinských priekupníkov.
Colníci sa usmievkajú, štuchajú do seba. Napriek pobaveniu do vlaku naloďujeme pomerne bezproblémovo. Prestup v Bruck am Leitha prebehne tiež do pohody. Zatiaľ fajn. Viedeň Südbahnhof. Pozeráme radenie vlaku, odpočítavame batožinový vozeň. Prichádzame na perón... a! Batožinový vozeň chýba. Riešime to u sprievodcu. Nie, nedá sa. Bicykle nám nevezme. Ale to nie sú bicykle, to je príručná batožina. "Videl som ja tú vašu príručnú batožinu. NIE!" hovorí sprievodca a obracia sa chrbtom. Nuž, ale to, čo ak pre germána znamená "Nein!". Pre slovana znamená, že je potrebné zvýšiť aktivitu a tlak. "Nien!" Ale my sa MUSÍME dostať do toho vlaku. Neviem, čo spôsobilo zlom. Boli sme dostatočne otravné, bol to Luciin šarm rodenej levice alebo ľútosť? Neviem. Nakoniec sprievodca s pokrčením ramien odomyká sprievodcovské kupé. "Tu si môžete zložiť tú svoju "príručnú" batožinu." Z vďačnosti Lucia ešte páli kúpiť sprievodcovi za ochotu čokoládu. Ale nie, to si on vziať nemôže, ale že sa príde ponúknuť. Nakoniec sme sa teda predsa len nalodili. Cestujeme na dovolenku. Dvaja Arabi, ktorí s hrôzou zdieľali s nami kupé, zažiadali sprievodcu o lôžko a odišli. Noc trávime v relatívnom komforte.
Sprievodca sa zastavil. Z bomboniéry sa neponúkol, ale schramstil nám ju celú. Škoda! Keď na stanici povedal, že ju nechce, celkom so si na ňu začala robiť chuť. Čo už!
Čas: Deň 1.:
Ráno zastavujeme sprievodcu. Pýtame sa, ako máme riešiť cestu naspäť. A či náhodou, keď už ho máme tak pekne spracovaného, nemá službu o dva týždne opačným smerom. Nie nemá, ale môže zistiť a zalobovať u kolegu, ktorý bude mať službu. Skúsi, bolo by ale fajn, aby sme zašli v Duisburgu na stanici do kancelárie služieb zákazníkom, a skúsiť požiadať prevádzkovateľa vlakovej linky o dodatočné miesta pre bicykle vo vlaku.
Duisburg. Z vlaku sme vylodili v 3-minútovom intervale počas, ktorého vlak stojí v stanici. Premiestňujeme sa pred staničnú budovu. Chalani začínajú montovať bicykle. My s Luciou ideme hľadať služby zákazníkom. V kancelárii máme šťastie na úžasného pána. Koncentrát dôveryhodnosti a nemeckej dôslednosti. Ale samozrejme, že v našom mene požiada o dodatočné bicyklové miesta. "Tuto na túto mailovú adresu pošlem žiadosť." Vyťahuje pravítečko a podľa neho pekne ako v škole a píše kontaktnú adresu. "Sem pošlem tú žiadosť, dámy. Prosím, zastavte sa o dva týždne, budeme mať vyjadrenie." Ujo pôsobí seriózne, nevyzerá, že by sa na to vykydol. Dúfam, že zdanie neklame. Teraz to už nie je v našich rukách. Treba už len čakať. Bicykle skladáme pred stanicou asi tri hodiny. Pútame pozornosť, zjavne sa tu také divadlo nedeje denne. Pozerajú cestujúci, obsmŕdajú bezdomovci.
Okolo druhej konečne vyrážame zo stanice. Vydávame sa smerom na Altstadt cez neuveriteľne škaredú priemyselnú oblasť. Smrad, špina, smog! Všetky negatívne dôsledky civilizácie v priamom prenose. Ako tu môžu ľudia žiť? Míňame Alt Homberg, Ruhrort, Hochheide, Moers, Vluyn a Schaephuysen. Ešte sme v Nemecku obce už majú skôr holandské názvy. Rahm, Ruttendorf, Wachtendonk, Wankum, Herongen. V akomsi motoreste pred hranicami si dávame strašne nechutnú polievku. Fuj. Chutí tak, ako keby vrecúškovú polievku zaliali studenou vodou. Okolie už pôsobí holandsky.
Tehlové domčeky. Cesta je príjemná, ale z pomerne prudkého kopca. Nuž, toto bude veselé, až do tohto kopca budeme šlapať opačným smerom.
Holandsko.
Hranicu prekračujeme už za ľahkého šera.
Hraničné mesto Venlö míňame bez zastávky. Je pomerne neskoro chceme nájsť kemp. Pokračujeme na Sevenum, kde by podľa internetu nejaký mal byť. Sevenum. Zastavujeme dvoch miestnych mladíkov, pýtam sa ako sa dostaneme ku kempu. Zlá voľba! Mladíci majú k triezvemu uvažovaniu ďaleko. Dobrosrdečne a s gurážou nás posielajú zlým smerom, presne tam, odkiaľ sme prišli. Skúšame šťastie na druhý krát. Ujo farmár nás pošle k najbližšiemu kempu. Tento krát nejde o žart. Nachádzame domáci kemp na farme. Je tu hlučno, vchádzame dnu. Holandská svadba! Ale nie, nevadí, kľudne prenocujte, nebude to problém. Rozkladáme stany, ideme sa osprchovať. Zatiaľ je to v pohodičke. Odrazu za nami začínajú chodiť emisári od svadobčanov. Prečo sme tu? A kto nás sem pustil? A, že či tu chceme ostať celú noc? My Vás tu nechceme! Ale my sme si zaplatili, prečo máme odísť? Celý spor ústi do toho, že musíme odísť. Nie, nemáme kam a kde budeme teraz v noci hľadať ubytovanie? Nakoniec nám majiteľka kempu vybavuje ubytovanie v inom kempe. Dokonca je ochotná nás tam dodávkou odviezť. Princíp nevyhral. O jedenástej v noci skladáme rozložené stany a sťahujeme sa do druhého kempu.
Holandsko nás teda neprivítalo práve najpríjemnejšie!
1. etapa:
