Múzeum Galeria del Accademia, kde je Dávid vystavený na obdiv tisícom turistov a ich utajeným fotoaparátom, na ktoré striehnu „dozorcovia“ poriadku. Je to fascinujúca socha. Má pohnutú históriu. Čím však tak fascinuje Dávid? Aj ja som sa to pýtal. No keď ste pri tom víťaznom obrovi, napĺňa vás silou dosiahnuť nemožné. Michelangelo toto dosiahol. Mramor, ktorý dostal dušu a moc ovládať ľudí. Kameň s históriou života. Blok mramoru, s ktorým si roky nevedel nikto poradiť. Iba génius v ňom videl víťaza na Goliášom.
Dá sa pri ňom vysedieť diera na sedadlách a predsa sa na neho môžete pozerať donekonečna a odhaľovať jeho históriu a pohnutý osud, ktorý spojil s perlou na rieke Arno, s Florenciou. Pri vstupe k soche vás budú sprevádzať otroci, ktorí už nebudú nikdy slobodní a predsa pohli so svetom. Po absolútnej špičke renesancie pokračujeme po stopách pána Buonarrotiho.
Odchádzame ku katedrále a k Museo Opera del Duomo. Tam je na piedestáli posledná samodeštrukčná Pieta. Autor bol jednoducho perfekcionista. Len môžeme hľadať finálnu podobu tohto súsošia. Azda to bol úmysel autora. Bol jednoducho záhadný, tak ako doba, ktorá stvorila týchto gigantov.
Jedno múzeum však určite nevynechajte a to Casa Buonarroti. Bitka kentaurov, Madona s dieťaťom a jeho ranná tvorba. Ak sa to dá povedať o Michelangelovi. Jeho fantázia bola nepredstaviteľná. Pre tých, ktorí nemajú radi tlačenice okolo Dávida, by som odporúčal jedno z mojich top múzeí a to Bargello. Znova Michelangelo v plnej dávke svojej geniality. Môžete si pozrieť jedinú bustu v jeho tvorbe, alebo Bakchusa. Jeho napitý bezstarostný výraz ostane v človeku dosť dlho. O Donatellovi, Da Vincim ani nevravím.
Určite sa nedá nespomenúť hrobka Mediciovcov. Jednoducho, Florencia je ich. Florenťania sú na svojuminulosť hrdí.
Dávida sme videli na viacero spôsobov. No najviac ma pobavil dnešný výtvor umelcov a to ružový Dávid. Chudák. Takto znemožniť umelecké dielo. Videl som pomaľované tanky na ružovo aj iné blbosti, ale toto tromflo asi všetko.
