V niektorých supermarketoch naši obchodní „partneri“ z Číny dokonca skopírovali aj naše slamené ozdoby, kraslice či keramiku. No keď som navštívil Nórsko, Nemecko, alebo Litvu, tak som si odtiaľ priniesol aj skúsenosti a hrdosť daných štátov na ich remeselnú produkciu. Napríklad v nemeckom mestečku Rudesheim som navštívil keramičku, ktorá mala dielničku. Na stene jej visel certifikát tradičnej keramiky vyrábanej v danom regióne. Zároveň mala aj štyroch učňov, na ktorých jej prispieva regionálna vláda. Systém funguje takto: remeselník dostane podporu od štátu v danom regióne. Nemusí sa veľmi starať o svoje prežitie, pretože má dotáciu od štátu. Zároveň učni nejdú na úrad práce, pretože je vytvorený systém malých rodinných dielní a priamo si ich berú do výroby. Učni majú značnú prax získanú priamo v dielni u certifikovaného remeselníka, ktorý môže zároveň aj učiť. Všeobecné predmety majú na škole aj s ostatnými odbormi. Ale tento systém prakticky nie je nový, fungoval už viac menej od stredoveku na profesionálnej úrovni.
Cechy mali svoje pravidlá, učňov a majstrov. Príklad Nórska je zase trošku odlišný, ale tiež hodný nasledovania. V Nórsku pôsobí pre zmenu jedna zastrešujúca organizácia, ktorá podporuje rozličné remeselné aktivity po celej krajine. Je tam národnou hrdosťou vlastniť národný kroj, lokálne výrobky, napríklad ručne pletené svetre, rukavice, drevené nádoby ručne dlabané, dizajnom pochádzajúce z čias Vikingov. Na prijatie ku kráľovi nenosia obleky či šaty, ale národné kroje. O Litve sa radšej ani vyjadrovať nebudem, tam sú jednoducho hrdí na celú svoju kultúru. Od remesiel až po tradičné piesne. Podobne Estónci, Lotyši. Počet obrovských festivalov v týchto krajinách je obdivuhodný.
Ďalší obdiv si zaslúži práca s mládežou a vštepovanie národnej hrdosti k tradíciám. U nás sú remeslá na pokraji vyhynutia, ako napríklad pandy. Kedy ste videli naposledy nejakého obuvníka, remenára, tkáčku, pradiarku, kolesára vo svojom okolí? V Čechách a na Slovensku žijú už poslední mohykáni niektorých remesiel. O chvíľu im môžeme vystrojiť kar. V týchto štátoch, ale aj iných v Európe, či už Švajčiarsko, Cyprus alebo Francúzsko, sú títo remeselníci dotovaní, oslobodení od rôznych poplatkov. Ak sa na Slovensku chcete ísť prezentovať svojimi výrobkami na nejaký jarmok, musíte si to zaplatiť a mnohokrát si ani len nezarobíte na dopravu. Ľudia poobzerajú, poobdivujú, kúpia si nejakú maličkosť a hotovo. Jedno z riešení je zavedenie cechov a remeselných organizácií ako zastrešujúcich organizácií, keby mali aspoň takú silu ako v Nemecku. To je iba idealistický sen, pretože remeselník nemá čas na politikárčenie.
On potrebuje prežiť! A s nimi aj kultúra a osobitosti regiónov.
