Zase by sme sa museli uskromniť a zvažovať ,čo si to vlastne kúpime a za čo zaplatíme. Prečo by som požadoval zrušenie dotácií? Pretože by sa konečne ukázala sila trhovej ekonomiky a nie socialistický prístup dotácií. Pomoc a solidarita je potrebná vtedy, ak je nejaká živelná pohroma. Vtedy nepochybujem o správnosti poskytnúť dotácie. No v prípadoch EÚ začínam už pochybovať o všeličom možnom.
Sme iba trhom a spotrebiteľmi tovaru pre západnú Európu, alebo ich rovnocenným partnerom? Prečo platia obmedzia pri produkcii? Prakticky od vstupu do EÚ sme si zlikvidovali chov hovädzieho dobytka, ošípaných. Zaniká nám ovocinárstvo, pestovanie cukrovej repy, zemiakov. Tradičná zelenina z juhu Slovenska sa prakticky prestala pestovať. Prišli sme o malých poľnohospodárov. Veľké družstvá majú problémy s konkurenciou a cenami základných produktov.
Ak sa môžu skúmať dampingové ceny ocele a uhlia, je možné skúmať aj ceny potravín. Proste v EÚ sme rovní a rovnejší. O poľnohospodárstve už ani nehovorím. Potravinová bezpečnosť krajiny by mala byť prioritou ktorejkoľvek krajiny. My namiesto zveľaďovania a ucelenej koncepčnej krajinotvorby v súlade s potrebami poľnohospodárstva, lesníctva a s dôrazom na životné prostredie, sa stávame iba výsostne konzumnou spoločnosťou dovezených produktov a banánovo-montážnou republikou, či toho, čo sa z nej stáva. Predávame si poľnohospodársku pôdu. Milujem Slovensko, dokonca som pro-európsky, ale len do určitej miery. Identitu nechcem stratiť a už vôbec sa mi nechce stať montážnikom za pásom.
Toto nie je rovnocenný trhový súboj. Ak nám odídu automobilky, nebudú ľudia už ani len vedieť vypestovať zemiak. Teraz je to akútny problém. „Zajtra bude neskoro!“ Takýto trhový mechanizmus je úplne scestný. Silnejší majú pomáhať slabším. V tomto prípad je to presne naopak. Slabší doplácajú na silu bohatších a silnejších. Môžeme sa aj potrhať, ale nedokážeme konkurovať dotáciám, ktoré sú o 100 % vyššie ako pre našinca.
