Čo s takým dôchodcom? Pre štát by bolo najlepšie, aby mesiac po priznaní dôchodku umrel. Načo sa starať o ľudí, ktorí tvorili hodnoty? Patria vôbec do spoločnosti? Veď už nie sú produktívni. A ak áno, tak ich zdaníme, nech si nevyskakujú.
Videl som v rozličných štátoch iné príklady, ako sa starajú o dôchodcov. Slovensko sa môže hanbiť. V autobuse či vo vlaku im neuvoľní miesto takmer nikto. Radšej si mládežníci nasadia mp-trojku a čumia do blba.
Spoločnosť ich prakticky odvrhla. Prioritná je predsa otázka neprispôsobivých občanov, ktorí síce nikdy nič nevytvorili, zato vedia ohromne kričať, ba priam vrieskať za svoje ľudské práva. A náš biedny dôchodca, ktorý môže len snívať o dovolenke pri mori alebo o súkromnej opatrovateľskej službe, sa len prediera životom. Žije si zo dňa na deň a čaká, čo mu zvýšia. Raz plyn, raz potraviny, raz elektrinu. Takže namiesto troch rožkov si môže dovoliť len dva. A tak to prežívanie ide zo dňa na deň.
Mám známych dôchodcov v Nórsku. Kolegyňa z remeselného fachu nemá problém ísť každý rok na dva mesiace na Krétu. Naši dôchodcovia sa môžu pozerať tak akurát na kreténov, čo im už toľko nasľubovali, že už si nemajú kam uťahovať opasky.
Je to proste dobrodružný život dôchodcov. V súčasnosti veľmi vyhľadávaný adrenalínový šport seniorskej generácie, ktorá stojí na okraji nezáujmu spoločnosti.
Je fajn, že sa štát stará o našich neprispôsobivých občanov, ktorí síce nič nevytvorili, ale na ich výsluhové dôchodky doplácajú aj tí naši dôchodcovia. Najlepšie je vôbec nepracovať a mať vyšší dôchodok ako tí „sprostí“ pracujúci. Áno, vyjadrujem sa mierne expresívne, ale jednoducho mi to nedá. Tá Nórka sa opýtala našich, koľko že to majú dôchodok. No a naši povedali, že tak 350 €. Nórka sa len udivila a povedala, že na deň to nie zlé. Keď sa jej ozrejmilo, že je to mesačný dôchodok, tak sa neprestala čudovať, ako to môžu prežiť a aj voľajaké to €čko usporiť. No tak to sú naši pracujúci dôchodcovia. Tichí, smútiaci možno za socialistickým zriadením, ale ja sa im nečudujem. V tej dobe si ich aspoň vážili. Teraz sú len na príťaž spoločnosti.
Škoda. Ich skúsenosti, vedomosti a zručnosti sú častokrát nenahraditeľné, ale my sme asi už veľmi „múdri“, keď nepotrebujeme už ani len poradiť.
Som rád, ak môžem či už rodičom, ale aj iným starším, pomôcť. Či už s taškou, alebo uvoľním miesto. Zdá sa mi to normálne. Alebo, žeby som bol nenormálny? Asi áno. Tak radšej ostanem bláznom J!
To bola len taká malá úvaha nad tým, ako plačú grécki, španielski a iní dôchodcovia so svojimi nízkymi dôchodkami a ako im ide Slovensko pomáhať. O tom, ako je táto skupina diskriminovaná oproti neprispôsobivým občanom. A o našej uponáhľanej spoločnosti, v ktorej nemáme čas ani pozrieť rodičov, babky, dedkov, kde realityshow nám vymetajú mozgy, v ktorých účinkujú niekedy mierne vymletí účastníci.
