Ak ste vhodná schránka, rozoberú vás na súčiastky. Príbuzní či nebodaj rodičia nemajú ani po smrti svojho príbuzného či dieťaťa pokoj a musia sa pozerať na častokrát zohavené telá. Telesné schránky, bez kože, očí , alebo časti tela. Nie, to nie je horor, to je realita. Na našom konzervatívnom Slovensku sa aj toto stáva.
Kam sme to dospeli, ak o tele, ktoré žilo už nerozhodujú príbuzní, alebo rodičia, ale patológovia či lekári. Iste, transplantácie sú potrebné, ale formou darovania! Nie bohapustým poškodzovaním telesnej schránky bez vedomia kohokoľvek z príbuzenstva.
Už vôbec ani nevravím o rodičoch, ktorým takto zohavili deti. Splodili ich a mali právo ich aj pochovať. V USA, najdemokratickejšom štáte sveta, aspoň to o sebe tvrdia, toto nie je možné. Jednoznačne musí byť povolenie od príbuzných. U nás je to akosi všetko naopak. Dokonca ani cirkev či politici neprotestujú a zákon nechávajú ladom. Žeby mali nejaké provízie?
Po takýchto zisteniach prakticky nie je problém organizovať predaj orgánov. Stačí si zistiť vhodných darcov a kto má peniaze, ten si ten svoj orgán nájde.
Prvú vec, ktorú určite urobím pri návšteve svojho obvoďáka, je zápis do mojej karty.
Neželám si, aby sa s mojou schránkou bez známok života akokoľvek nakladalo. Iba v prípade, ak by to povolili príbuzní (s nimi si to vybavím neskôr v podobe strašenia J).
