Keď som videl túto reportáž, v prvom rade som ďakoval Bohu, že ešte rodičov mám. Pohľad na urny by mi asi nebol veľmi po vôli. A to som o dosť starší ako tí chalani a skôr už rodičom pomáham. Títo súrodenci však budú mať jedny z najsmutnejších Vianoc.
Možno by stálo za to stratiť nejaké to slovíčko u Vila Rozborila. Oni to naozaj potrebujú. Nie sú to žiadne skupiny sociálne neprispôsobivých, ale chlapci, čo sa snažia, pracujú a študujú. Snažia sa žiť z toho mála, čo majú. Najstarší z nich si zobral na seba úlohu najťažšiu a to živiteľa rodiny.
Práve teraz by potrebovali podporu. Určite nie vo forme nejakých plyšákov, ale napríklad pri rekonštrukcii a vybavení kuchyne, či niektorých elektrospotrebičov, ktoré by im uľahčili život. Tieto hmotné veci im rodičov určite nenahradia, ale aspoň by im trochu uľahčili život a na dôvažok také predpripravené vianočné menu – Židek a spol.. Je to naozaj iba sen, tie sa však tiež môžu plniť.
V tomto vianočnom čase všetko vnímame citlivejšie a sme ochotní urobiť niečo aj pre toho druhého. Ja môžem akurát toľko - napísať blog (možno si ho niekto všimne). Nepoznám ich vôbec osobne, ale držím im palce, aby to niekam všetci štyria dotiahli. Jednoducho im fandím.
