1. časť: všade samé sýkorky
Mojím obľúbeným čítaním v detstve bola kniha Ptáci od Jaroslava Spirhanzla Duriša s krásnymi ilustráciami Karla Svolinského. Mám ju doteraz a rada si v nej listujem. Autor v nej radí, že ak chceme spoznať sýkorky, ktorých je viac druhov, máme si zaobstarať vhodné kŕmidlo.
Umiestnili sme ho do záhrady na brezu. A keď som na Vianoce dostala fotopascu, bolo jasné, kam ju dáme.
Ako prvá sa na záberoch zjavila sýkorka veľká (Parus major), naša najbežnejšia sýkorka.
Je najrozšírenejšia nielen u nás, ale aj v susedných Čechách, kde práve v uplynulých dňoch prebiehala akcia nazvaná Sčítanie vtákov na krmítkach, už tretí ročník. Za uplynulé dva roky si prvenstvo získala práve táto sýkorka, predpokladám, že si svoje postavenie udrží aj tento rok. Aj na našom kŕmidle dokázala svoju dominanciu. Sýkoriek pribúdalo...
Až nakoniec tam bola celkom slušná tlačenica.
Keďže sú značne rozšírené, v nárokoch na hniezdenie sú nenáročné a veľmi prispôsobivé. V spomínanej knihe autor píše, že videl v Prahe na vrátkach záhrady lístok: Nehádžte listy do schránky, hniezdia tam sýkorky! Na bráničke bola drevená schránka a z nej vytŕčali stebielka. Ktovie, koľkokrát denne sa tie vrátka otvárali, ale sýkorka tu vyhniezdila. Hniezdi dvakrát v jednej sezóne a máva v priemere okolo desať vajíčok, takže sa má čo obracať, aby svoj dorast uživila.
V lete sa živí hmyzom, ale v zime musí prejsť na semená s vysokým obsahom tuku, najlepšie slnečnice. Ďalej sýkorky konzumujú rôzne živočíšne tuky, ktoré im ponúkame napríklad v podobe lojových gulí. V Anglicku sú známe tým, že sa naučili preďobať hliníkové uzávery fliaš s mliekom a vyzobať smotanu pod nimi. Ale nemusíme chodiť ani tak ďaleko. Ako vysokoškoláčka som bývala na internáte, kde sme nemali k dispozícii chladničku a v zime sme potraviny dávali na balkón. Pravidelne sme na masle nachádzali preďobaný obal a stopy zobáčikov. Zlodejky sme síce nechytili pri čine, ale hlavné podozrivé boli sýkorky...
Hoci v zime sýkorky žijú v kŕdľoch, občas sa na kŕmidle pritrafili aj konflikty. Nuž čo, stáva sa aj v lepších rodinách.
Jej príbuzná, sýkorka uhliarka (Parus ater), nedala na seba dlho čakať.
Podobá sa sýkorke veľkej, len je menej nápadne vyfarbená, akoby vyblednutá či zamazaná od uhlia – no skrátka uhliarka. Najvýraznejší rozdiel medzi nimi je biela škvrna vzadu na hlavičke, ktorú sýkorka veľká nemá.
Ďalším rozlišovacím znamením je, že sýkorke veľkej sa cez celé bruško ťahá čierny pás, ktorý uhliarke chýba. Rozdiel medzi nimi je zreteľný, keď sú na kŕmidle vedľa seba.
Podobne ako sýkorka veľká, aj uhliarka hniezdi dvakrát do roka a v hniezde má 8-10 vajíčok. Hniezdi v dutinách stromov, ale v prípade ich nedostatku sa uspokojí aj s dierou v zemi, ktorú zdedila po nejakom hrabošovi či inom hlodavcovi. Je veľmi obetavá, počas hniezdenia sa z hniezda vraj len ťažko dá odohnať. V spomínanej knihe Ptáci autor uvádza prípad, keď v Deštnej v severných Čechách samička zahynula na hniezde. Zadusila sa, keď v dome, kde mala hniezdo, vypukol požiar a ona napriek tomu zotrvala na hniezde.
Oba druhy sýkoriek sú zákonom chránené, ich spoločenská hodnota je 140 €. (Vyhláška MŽP č. 24/2003 Z.z. v znení č. 158/2014 Z. z., účinnosť od 01.01.2015)
