Na jeho podporu má mnoho lákadiel - kultúrnych pamiatok, hradov, zámkov a cirkevných stavieb, niektoré z nich sú zapísané v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. K ďalším atrakciám regiónu patrí tiež Múzeum rekordov a kuriozít v Pelhřimove, ktoré zaznamenáva české a svetové rekordy. Na území Vysočiny je mnoho zámkov opradených legendami – Ledeč nad Sázavou, Telč, Orlík, Roštejn, Kámen a mnoho ďalších, na ktorých filmári natáčali rozprávky ako Micimutr, Pyšná princezna, Ako sa budia princezny či Anjel Pána a aj preto bol rok 2019 vyhlásený rokom filmovej Vysočiny.
Kuriozitou je tiež múzeum, ktoré je venované postave, ktorá sa ale na filmovom plátne nikdy neobjavila. Staršie ročníky si určite pamätajú český film „Marečku, podejte mi pero!“, v ktorom sa spolužiak Hliník odsťahoval do Humpolca. V meste mu preto z recesie dali urobiť pamätnú dosku, v parku zasadili Hujerovu švestičku a v budove Mestského kultúrneho a informačného strediska zriadili múzeum – tzv. Hlinkárium. Môžete si tu znova pozrieť najzábavnejšie scény z filmu, zasadnúť do originálnej filmovej školskej lavice a napísať si test z vedomostí o filme. Okrem rôznych rekvizít tu majú aj pohľadnice, ktoré Hliníkovi posielajú ľudia z celého sveta v takom množstve, že je držiteľom rekordu v najväčšom počte pohľadníc zaslaných neexistujúcej osobe.
Na dovolenke som navštívila aj hrad Lipnica a neďaleké žulové lomy zatopené vodou, kde v prírodnej umeleckej galérii sú umiestnené diela Hlava XXII a Ucho, Oko či Ústa pravdy.
Miestni rodáci preslávili rodný kraj aj ďaleko za hranicami Českej republiky, môžete tu nájsť pamätník spisovateľa Karla Havlíčka Borovského, navštíviť múzeum antropológa a lekára Aleša Hrdličku, alebo si dať výbornú českú kuchyňu a pivo v hospode, kde Jaroslav Hašek napísal Osudy dobrého vojáka Švejka či v rodnom dome hudobného skladateľa Gustava Mahlera. Ozaj, vedeli ste, že bratia Čapkovci neboli iba dvaja bratia, ale mali aj staršiu sestru Helenu, ktorá tiež písala romány?
Najväčším sklamaním pre moju kamarátku Danku, ktorá spolu so svojou dcérou fungovala ako moja sprievodkyňa po Vysočine bolo, že mi nemohla ukázať pamätnú tabuľu s bronzovým reliéfom Alexandra Dubčeka na mieste, kde 1. septembra 1992 havarovalo jeho auto. Výjazd z parkoviska čerpacej stanice pri diaľnici totiž rekonštruujú, takže predpokladám, že je momentálne umiestnená niekde v depozite.
Vysočina je miesto, ktoré dýcha históriou, ale žije prítomnosťou a jeho návšteva vás príjemne prekvapí aj pobaví.
