Vrabec túžil byť ako páv. Imponoval mu pyšný krok veľkého vtáka, vysoko zdvihnutá hlava, nádherný chvostový vejár. „takýto by som chcel byť“ povedal si vrabec. „Ostatní ma budú isto obdivovať.“ Zdvihol hlavu, zhlboka sa nadýchol až sa jeho úzke prsička zväčšili, otvoril chvostové perá a skúšal sa pohybovať elegantne ako páv. Takto cupital sem a tam a pripadal si náramne pyšne. Po čase zistil, že ho to neobvyklé držanie tela namáha, bolel ho krk a nohy. Čo bolo najhoršie? Ostatní vtáci. Naduté drozdy, parádne kanáriky i priblblé kačky, všetci sa vrabcovi smiali. Čoskoro toho mal už dosť. „Už ma táto hra nebaví, mám toho dosť, už nechcem byť páv. Chcem sa znovu správať ako vrabec.“ Ale keď sa chcel znovu rozbehnúť, ako pred tým, nedarilo sa mu to. Len poskakoval a to bolo všetko, viac nedokázal.
Tak sa vrabce naučili skákať.
s láskou všetkým, tým, ktorým venujeme predchádzajúce blogy
