Všetky jej presuny som znášal, aj keď som si vždy myslel, že som rebel. Bola to pravda. Bol som rebel, ale sám k sebe. Pretože som nepočúval ten vnútorný hlas, ktorý mi stále niečo našepkával. Tak ako som dnes čítal blog priateľa Daniela Diškanca - Strach a Láska. Presne to opísal. Strach bol stále dominujúci až dosiahol takú intenzitu, ktorá ma vlastne oslobodila. Po ktorej som zostal bezmocný a začali sa mi otvárať oči. A ďakujem za to...
Ďakujem ti, spoločnosť, že som v sebe našiel jednotlivca...a teraz ťa môžem slobodne pretvárať...
Nastal dominový efekt. Začali sa ku mne dostávať ľudia, informácie...bolo zaujímavé sám seba pozorovať. A veci, ktoré som tušil už skorej, som zrazu vnímal celkom jasne. Nebojoval som. Nemal som s čím. Pokora, to dlho počúvané slovo, ktoré som prijímal/neprijímal so zvláštne čudným pocitom, ma zrazu prestúpila. Je to zaujímavý stav, rešpektu, voľnosti...obdivu k božskému v živote. Nechávam ľudí sebou v plnej slobodnej vôli. Oslobodzujúci pocit, zbavujúci vás nároku súdov, zbytočne vynaloženej energie a skľučujúcich stretov. Rešpektujem teba a tvoju slobodnú vôľu...
Vyjadrím svoje presvedčenie, že skôr alebo neskôr ľudia viac začnú vnímať možnosti, ktoré samy sebe navzájom ponúkame. Možnosti sebapoznania a sebaurčenia. Práve toto je bohatstvo vzťahov. Miesto dopĺňania svojich slabín a nedostatkov ich vyplníme ich svojim vlastným uvedomením, inšpiráciou, ktorú nám ostatní poskytujú.
Láska či strach. Pýtajme sa stále. Zatiaľ. Neskôr sa nebudeme musieť...nebude strachu...ak pochopíme ilúziu, v ktorej stádo mení svoje pozície. Premýšľajme, spolupracujme, rešpektujme sa, prijímajme...svet sa zmení vďaka nám...a tvár viac nebude prechodná. Bude konečná vo svojom začiatku...
